Najväčšou hrozbou pre jazdca je on sám. Najmä ak je zvyknutý na športovejšie jazdenie a presedláva z ľahkého cross-country bicykla na plnohodnotný športový elektrobicykel. A ani to nemusí byť „celopéro“…
Tu je pár vlastných skúseností a poprosím zdatnejších bajkerov, aby sa priveľmi nesmiali. Článok je určený pre „hobíkov“ a mamičky na materskej. Prečo sa teda odvažujem tento článok napísať? Začnem osobne. Mám 69 rokov a prakticky celý život bicyklujem. S výnimkou pár rokov, kedy som viac pribral a „sidka“ (odpružená vidlica Rock-Shox SID) by ma nezvládla, No a potom zopár covidov, ale dnes je všetko naspäť viac menej „v norme“.
Začínal som ako malý sopliak, ktorý „znárodnil“ otcovi jeho predvojnovú „závodku“ (rozumej klasický bicykel s kontrou, ale s „baranmi“). Otec zúril, keď som s pomocou miestnych zváračov na ňu namontoval prehadzovačku a ráfikové brzdy. Ďalším strojom bol klasický Favorit. Keďže Favority bolo za „socíku“ dostať iba „pod pultom“, tak sme si ho spolu s bratom vyskladali z komponentov. Tá mašina už mala vzadu „štvorkolečko“ a vpredu „trojšajbu“ (teda trojprevodník). S päťkilovým vrecom zemiakov pripevnenom na rámovej trubke sa dalo vyšliapať z obchodu v Modranskej Harmónii na Piesok nad Zochovou chatou. Kto to pozná, ocení…
No a potom nastala éra „horskáčov“. Ťažké štrnásť kilové oceľové bicykle s plastovými cantilevermi (na ktorých som prešiel viac krát celé Pieniny a Zamagurie) vystriedala hliníková zliatina easton a brzdové kotúče. Vrcholným kúskom, na ktorom som dvadsať rokov jazdil (a aj v „špitáli“ skončil), bol Author Egoist prestavaný na sadu XT-XTR s komponentami Ritchey WCR, na plášťoch Schwalbe a s vidlou Rock Shox SID. Suma sumárum 9,5 kg (bez bidonu a kapsičky). A to hovoríme o plnokrvnom cross-country bajku.
Tak a teraz poďme k tým e-bajkom. Jedného dňa, keď sa ručička na váhe klonila konečne pod stovku, mi žena povedala, že ako dôchodca si zaslúžim „elektráč“. Aby som konečne opäť vybehol do hôr a nezavadzal doma, keď ona šrotí home-office. Nuž ale moja cyklistická česť zatúžila po niečom športovejšom, aby som opäť mohol lámať malokarpatské rekordy. No a to sa ukázalo ako problém.
Bežný sortiment e-bajkov v rozumnej cene v kamenných obchodoch má síce trebárs sedemstovky batérie, ale komponenty sú nižšieho levelu. O štvorpiestikoch sa dá snívať. Tak som skončil na webe a objavil som celkom zaujímavý elektrický hardtail Rock Machine Blizz. Štvorpiestiky, Deore, motorizovaný Shimanom EP 800. A navyše v akcii. No nezoberieš to? Suma sumárum 23,5 kg (bez bidonu a kapsičky). A to je ešte dobrá hodnota.
A teraz začalo trápenie a masaker. Človek zvyknutý na ľahký bicykel zrazu zisťuje, čo sú to zotrvačné hmotnosti. Proste manipulácia, či už statická, alebo dynamická, je trápenie. No zvykneme si. Ďalšou vecou sú riaditká, po slovensky „rajdy“. Hardkoroví zjazdári si pochvaľujú čo najširšie – že vraj handling v teréne. OK, chápem, ale do určitej miery je to póza. Riaditká treba prispôsobiť šírke pliec. Pri štandardne montovaných rajdoch šírky 77-80 cm vám čoskoro začnú tŕpnuť ruky medzi palcom a ukazovákom. Teda objednať nové, a tie skrátiť poľa vašej stavby tela. Ja som ich skrátil o 3 cm na každej strane.
Keď už sme pri tom „bajk-fitingu“, treba spomenúť výšku posedu. Ak chcete zjazdovať, môžete sedlo spustiť úplne dole, ale takto z Kuchyne ani na Čermákovu lúku v Malých Karpatoch nevyšliapete. Sedlo má byť (e-bajk ne e-bajk) tak vysoko, aby keď položíte pätu na dolný pedál bola noha v kolene takmer dopnutá. To je na e-bajku trocha problém, keďže sa používajú kratšie pedálové kľuky. Oproti klasike až o 3-4 cm. Dlhšie kľuky nezoženiete a ani nie sú vhodné – zblblo by to torzný snímač regulácie motora. Výsledkom sú tri možnosti. Buď na nastupovanie na bicykel budete potrebovať rebrík, lebo sedlo je tak vysoko, alebo rezignujete na došľap a budete šliapať ako „medveď na bicykli“. Najlepšia možnosť je teleskopická sedlovka, ktorú na takéto bicykle našťastie montujú. Pri nástupe, alebo pri zjazde si sedlo v pohode znížite a pri výšlape naopak.
Samostatnou kapitolou sú kolesá. Od novoty nie je výplet niekedy dostatočne tuhý. Toto treba radšej zveriť servisákovi, inak budete centrovať celé dlhé zimné večery. Ďalšia vec sú plášte. Tie z prvomontáže obvykle nie sú nič moc. Ťažké „dráťáky“ a navyše často s nestabilným dezénom, ktoré spolu s viac sklonenou vidlou bajku vás na úzkych cestičkách privedú do zúfalstva. Ja som okamžite menil za MAXXIS Minion DHF/DHR II. Pomohlo.
No a teraz hlavná vec: brzdy. Vďaka bohu štvorpiestiky Shimano DEORE z prvomontáže nie sú na zahodenie. Ale musia brzdiť. Po prvej jazde dolu Modranskou dolinou (8 km klesania) som zistil, že predok nebrzdí. Od výroby zavzdušnené. OK, brzdový olej mám, takže odvzdušniť. Po druhej jazde dole touže dolinou som upiekol zadný kotúč. Do modra. Zrejme ten predok nebol odvzdušnený ideálne, to by sa stávať nemalo. Čo s tým? Pri mojej váhe spolu s váhou bicykla a štýlom jazdy som sa rozhodol pre vyšší rad kotúčov Shimano XT ICE TECH. To sú špeciálne trojvrstvové kotúče s chladiacou vložkou, Nemodrajú, ale som zvedavý koľko vydržia pri metalických platničkách… Uvidíme.
Nuž ale konečne začnime bicyklovať. Zvyk je železná košeľa, a keď ste zvyknutí z klasického cross-country bicykla na určitú kadenciu (rytmus šliapania), dýchanie, radenie a tlak na pedále, tak vás e-bajk uštve. Hovorí sa, že e-bajk nie je o tom vyjsť vyššie, alebo rýchlejšie na kopec, ale o tom, aby ste došli ďalej (OK, limituje to kapacita batérie). Ak však budete šliapať tak, ako ste boli zvyknutí na klasike, e-bajk vystrelí rýchlejšie a rýchlejšie. A to môže byť v teréne pri vyššej zotrvačnej hmotnosti bicykla problém.
Ďalšia trocha problematická vec je rozbeh do kopca. Záver spomínanej Modranskej doliny je už trocha strmší. Na klasike sa to jazdí na maximálnom prevode, teda vzadu na najväčšom koliesku a vpredu na najmenšom prevodníku. Ak treba z nejakého dôvodu zastaviť, rozbehnúť sa to predsa len dá, aj keď máte SPD pedále. Na e-bajku som to ale nedal. Keď sa vynoril traktor s fúrou dreva, zastal som, počkal som, chlipol vody a potom zletel na zem. Čo sa stalo? Ťažký e-bajk som nerozbehol. Koleno krvavé, bicykel nezranený. Reku, skúsime to znovu. Dám silnejšiu elektrickú podporu a rozbehne sa to. Žiaľ nebolo sa o čo oprieť pri rozbehu, a tak motor na najvyššej podpore vzopol bicykel ako kobylu a zletel som znova. A potom s krvavým kolenom desať kilákov v stoji na pedáloch dole dolinou. Doma žena v šoku a ja som sa z toho dával dva týždne dokopy. Proste bláznivý dôchodca… Poučenie? Nepreceňujte svoje schopnosti a uvedomte si, že e-bajk je niečo úplne odlišné od klasického cross-country bicykla. A kúpte si chrániče na kolená.
Ale inak som zdravý a Rock Machine tiež...
