Vy neviete, prečo sa Lakatošova križovatka volala Lakatošova? Niektorí konšpirátori tvrdia, že Urugvajec bol vlastne Lakatoš, a že po ňom dostala oná križovatka svoje meno. Nie je to pravda, neverte im.
Lakatošova križovatka, dnešné „Račko“, bola od čias zbúrania vinohradníckych domčekov a zbuldozérovania dvoch priľahlých cintorínov významným dopravným uzlom v Bratislave. Ústili do nej aj známe dopravné tepny, ako bola Malinovského ulica, ktorou bolo vidieť nádherne monument Slavína, a známa „Februárka“, teda ulica Februárového víťazstva.
Vznik Lakatošovej križovatky som mal možnosť po mnoho rokov sledovať z nášho okna na treťom poschodí prvého z ružových panelákov, kam sme sa niekedy v šesťdesiatom roku presťahovali. To som ešte nechodil do školy, ale chodil som si vyhrabávať nejaké kostičky z blata pred domom. Až mi to rodičia zatrhli a kosti s pietou opäť zahrabali.
Na stavbe Lakatošovej križovatky sa pracovalo mnoho rokov, dávno pred inštaláciou Urugvajca. Na tejto večnej stavbe totiž používali jedinečnú stavebnú mechanizáciu. Pamätníci tvrdia, že niesla typové označenie „LK-5C“. Táto skratka znamenala „Lopata, krompáč a 5 Cigánov“. Vtedy ešte slovo „Cigán“ nemalo hanlivú príchuť. Oni totiž pracovali! No a keďže sa údajne jeden z ich predákov volal Lakatoš, dostala križovatka svoje meno po ňom.
Problém Lakatošovej križovatky sme si teda vyjasnili a môžeme sa vrátiť k Urugvajcovi. Toho do Lakatošovej križovatky inštalovali krátko po zrušení vyvýšenej búdky, z ktorej križovatku riadil príslušník vé-bé. Niekto tam predsa musel dávať pozor.
Urugvajca vysochal majster Kulich niekedy v roku 1973. Oficiálne to vraj bola socha milicionára, asi sa to hodilo k tej Februárke. No majster zrejme nikdy živého milicionára nevidel a nemal podľa čoho sochať. Tak ho zabalil do hrubého kabáta, veď vo februári ešte zvykne mrznúť. Jeho zamračený pohľad spod šiltovky a pevne rozkročené nohy dávali poznať, že si „svoje nedáme“.
Milicionárovu spoluúčasť v pracovnom procese naznačovali ruky hlboko vrazené do vreciek kabáta. Tak hlboko, až študenti z blízkeho internátu tvrdili, že tam určite hrá „vreckový gulečník“, a prekrstili ho na Urugvajca. Pôvodne to síce znelo „u rúk vajcia“, ale čo by sme neurobili pre národno oslobodzovací boj v Latinskej Amerike.
Na túto križovatku mám aj ja milé spomienky. Ako dieťa som sa, okrem jej výstavby, rád pozerával aj na tanky prechádzajúce Malinovského ulicou počas vojenských prehliadok a neskôr v šesťdesiatom ôsmom. No najdôležitejšia sa spája s masovou demonštráciou, po ktorej sa išlo hromadne do Steina na pivo. To sme dostali pokyn, že sa prerušuje výučba a že sa musíme proti podpisu na prezenčke zúčastniť nejakej manifestácie.
Až z tribúny pod Urugvajcom sme sa dozvedeli, že manifestujeme za nejaké odvetné opatrenia sveta mieru proti zákerným Američanom. Tí totiž ako protiopatrenia proti sovietskym SS 20 s doletom nejakých 5000 kilometrov inštalovali toť za našimi humnami svoje Pershingy II s doletom polovičným. Na lepšie asi nemali, ha ha ha. No a potom sa išlo na to pivo, vtedy ešte Stein chutil.
Stein skončil a Urugvajec tiež. Nepomohli ani protesty akýchsi ochranárov a zrejme ani majstrove konexie. Časy sa menia. No nedá mi: Že by z toho Urugvajcovho bronzu majster odlial Svätopluka na hrade? A potom že vraj reinkarnácia neexistuje.
