„Poď sem, poď sem, tu je malý netopier“, volá manželka počas večerného polievania záhrady. „Aký malý, veď toho roku sú všetky akési malé“, neochotne vstávam od počítača. A naozaj, pol metra nad zemou na omietke je prilepený maličký netopierik, nie väčší ako nočný motýľ.
„Hmm, asi to bude nejaké mláďa, ktoré vyletelo z tej štrbiny a teraz nevládze zo zeme vzlietnuť“, vravím pozerajúc na to miniatúrne čudo. Pod stenou je dosť tma a netopieria škára je vysoko, asi 12 metrov. Vlastne to ani nie je škára, ale pekná upravená dutina, ktorú si pôvodne vytvorila úplne pod vrcholom štítu žlna zelená, ktorá u nás asi po dva roky zimovala. Netopierik je veľmi životaschopný a ochotne sa prichytí na paličku, pomocou ktorej ho prenášam na plot vzdialený asi meter od miesta nálezu a nechám ho, aby sa prichytil v dvojmetrovej výške. Tu ho susedova mačka nenájde a z tejto výšky môže ľahšie vzlietnuť.
Manželka medzitým vypína hadicu, a tak počujeme, že netopierik dosť hlasno „kvíka“. Teda to som nevedel, že sa netopier dá aj počuť. „Kvíkanie“ je dokonca artikulované a strieda sa čosi ako štekanie s plačom mláďaťa. A pred svetlom baterky netopierik uhýba a snaží sa utiecť. Vtedy si všímame, že je ešte úplne holý. „Ten asi ešte nevie lietať, snáď ho do rána matka nájde“, rozmýšľam.
Na druhý deň dopoludnia, sedím práve v čakárni u lekára, telefonuje manželka, že netopierika našla zasa pod stenou na zemi, zrejme sa snažil nájsť cestu do hniezda. Vraj ho zobrala dnu, aby ho slnko nevysušilo a uložila do krabice. Teraz sedí pri kompe a hľadá na internete, kto by poradil. Mňa ihneď napadá zavolať na zväz ochrancov prírody, a tak takmer súčasne sa dovoláme na pani Lehotskú. Áno je to zrejme dvojtýždňové mláďa pravdepodobne večernice malej (Pipistrella pipistrella), bude mať šťastie ak prežije. Je ešte úplne závislé na matke, i keď lezec je to už dobrý. Hlavná úloha je zabrániť dehydratácii a dopraviť do blízkosti vletového otvoru. No, snáď to nejako zvládneme. Za dve hodiny manželka telefonuje a plačlivým hlasom oznamuje: „On asi skapal... Nehýbe sa a nereaguje“. Kým hľadám slová, ako manželku upokojiť zrazu hlási, že predsa len sa hýbe, a že ho nechá, veď vo dne musí spať. Popoludní sa vraciam domov. V strede kuchynskej linky bielou papierovou výstelkou obalená krabica a na jej stene si v prítmí si pokojne visí netopierik. Už sa zvečerieva, tak sa ho opätovne pokúsime napojiť. Manželka už skúšala podať mu vodou nasiaknutú servítku a skutočne čosi „cucal“. Skúšala, snáď podľa drakulovskej tradície ponúknuť mu aj kvapôčku krvi, ale zrejme sa nejednalo o upíra, ale iba o pipistrellu. Neuspela.
Trochu fúknem na netopierika a on sa zrazu prebúdza. A len by liezol vyššie a vyššie po okraji krabice.
Beriem ho teda na ruku, a on akonáhle zacíti živočíšne teplo, snaží sa mi prisať na prst a hľadá, kde by našiel materské mlieko.
Skúšame to teda so zriedeným kravským. Iba si pričuchne a odvracia hlavu. Aj tak by tie bielkoviny zrejme nestrávil.
A že mu to trávi poznať podľa miniatúrneho trusu, čo po ňom ostal v krabici. Skúšame teda čistú vodu. A netopierik ožíva. Strká ňufáčik do nej, viacnásobne sa otriasa ako psík a pije.
Čochvíľa má dosť a lezie mi hore po ruke.
Teraz nastane najťažšia časť operácie. Vletový otvor je vo výške asi 12 metrov a taký vysoký rebrík nemáme. Napadá ma, že netopierika môžeme dať takmer k otvoru, ale z vnútra povaly. Je tam otvor, ktorým vlani vlietavali uškatce, ktoré toho roku vystriedali práve večernice. Tie ale obsadili dutinu po žlne, ktorá má „vlastný vchod“. Snáď po čuchu, alebo sluchu netopierik cestu nájde. Alebo si „prikvíka“ matku k sebe. Viac pre neho urobiť nemôžeme.
Tak, a netopierik je na hrade blizučko pri škáre, ktorou sa môže dostať na vonkajšiu stenu a odtiaľ to má do hniezda asi 30 cm. Je vyspatý, napojený, tak to snáď zvládne. Zhasíname na povale svetlo a zatvárame vchod. Prepadol nás v ten okamih akýsi nepopísateľný smútok. Smútok za tvorčekom vážiacim ledva pár gramov, ktorý si nás úplne získal. Snáď prežije a snáď ho niekedy ešte uvidíme, ako šikovným akrobatickým letom loví komáre. Dlho vidíme v mysli pohľad jeho ešte poloslepých očiek a dlho dlho nám v ušiach znie jeho žalostné kvíkanie...
foto: (C) Tibor Javor
