Anjeli, čo zabudli lietať. Anjeli vnorení do matérie, ktorá im kedysi dala útočisko. Vtedy sme ešte lietať dokázali a poznali sme svet z oboch strán. Potom však „nasledovalo rýchle rozhodnutie a človek sa usadil v hmote prostej rozumu. A príroda, len čo sa zmocnila toho, koho milovala, zahalila ho vo svojom objatí a boli prepletení v jedno...“ (*)
Dnes nevieme, neuvedomujeme si, že to, o čom nás učia, že je nebeským kráľovstvom, je skutočne v nás. Aj keď dennodenne doň nazeráme, neveríme tomu. Slová stratili svoj zmysel a matéria nás opantala ráciom, v ktorom sa všetko dá vypočítať. Boh sa stal akýmsi automatom na colu: vhodíš mince a vypadne plechovka.
Sedíme a mávame krídlami, lebo je to dobrým zvykom, lebo nás tomu učili staré matere. Predsa len nás však čosi akosi núti. Predsalen by sme radi vzlietli. Nedostáva sa síl a hľadáme všakovaké pomôcky či staré rituály. A pritom stačí tak málo. Netreba ani zápach jointu ani vôňa kadidla. Netreba lotosový kvet ani pomazanie olejom. Stačí sa pozrieť hlboko, hlboko do seba, a tam niekde pod nánosmi nášho ega nájdeme tú iskru v nás.
Potom budeme slobodní. Potom vzlietneme.
(*) Corpus hermeticum čať Poimandres
foto (C) Tibor Javor
