Poďme však poporiadku. Systémy protivzdušnej obrany nie sú jednoduché zariadenia. Teda, ak si odmyslíme tie taktické, ktoré sa prenášajú na pleci. Raketové systémy charakteru BUK sú podstatne zložitejšie a ich ovládanie vyžaduje nielen zohratú a vycvičenú posádku, ale celý komplex zariadení rozmiestnený vhodne v teréne. Tak, aby dokázal cieľ nielen zachytiť a identifikovať, ale aby paľba bola účinná a efektívna.
Kedysi, pred vyše tridsiatimi rokmi, som o týchto veciach vedel trocha viac. Aj keď sa technika odvtedy dosť zmenila, princípy ostali rovnaké. Lietadlo, narušiteľ, musí byť najprv zachytený radarom s dlhým dosahom. Ak to nie je 3D radar, musí byť horizontálna súradnica zachytená jedným a vertikálna druhým zariadením. Následne je lietadlo identifikované, či sa jedná o stroj priateľský, alebo nepriateľský. Na to slúžia rôzne „odpovedače“. Dokonca obsluha rádiolokátora dokáže lietadlo do určitej miery rozpoznať aj podľa radarového obrazu. Identifikovaný cieľ je po dátových linkách odovzdaný palebnej batérii, alebo jednotlivým odpaľovacím zariadeniam. Ak operuje batéria v celom komplexe, je na to dosť času, pretože rádiolokátory s dlhým dosahom vidia aj do päťsto kilometrov, kým radar odpaľovacieho zariadenia tridsať, najviac do sto kilometrov. Pri rýchlosti dopravného lietadla deväťsto kilometrov za hodinu je teda na vyhodnotenie cieľa času najmenej štvrť hodiny. Ak operuje samostatne, je času menej. Potom prevezme vedenie cieľa „strelec“.
Kedysi, a verím tomu, že väčšina „ruských mašín“ tak funguje dodnes, sa ciele sledovali ručne. V dvoch osiach, horizontálnej a vertikálnej. V kabíne sedeli na to vydrilovaní operátori, ktorí akýmsi veľkým joystickom udržiavali rysky na radarovej stope cieľa. Medzi nimi sedel ďalší špecialista, ten, ktorý stlačil povestný gombík. Títo chlapci a ich schopnosti boli základom úspechu, pričom sa na cieľ odpaľovali najmenej dve strely.
Samozrejme, odpaľovacie zariadenie dokáže operovať aj samostatne, a dokonca bez použitia radaru. Za pomoci optickej kamery, ak je dobrá viditeľnosť. Je to výhodné, pretože sa batéria vyžiarením radarového lúča, ktorý vojenské lietadlo dokáže detekovať, predčasne neprezradí. Viac krát som bol svedkom, ako sa chlapci trénovali vo vedení cieľa „na kameru“ sledovaním trebárs autobusu na neďalekej diaľnici. Bol to dosť brutálny čierny humor.
Je úplne jedno, či malajzijský Boeing bol zostrelený na základe systémovej spolupráce celého komplexu, alebo len tak na divoko, či „na kameru“. Som však presvedčený, že nebol zostrelený úmyselne, aj keď efektivita streľby napovedá, že tá partia bola perfektne vycvičená. Neboli to žiadni „ozbrojenci“, boli to profesionáli. A je jedno, z ktorej strany „frontu“.
Čo však ten Ivan pocítil, keď uvidel takmer tri stovky zmrzačených tiel nevinných dovolenkárov? A čo bude do smrti cítiť? Alebo tí ľudia už úplne stratili súdnosť?
Takže: „Čo cítiš, Ivan?“
