Čo má ale Boh spoločné s „rozbehnutou“ nocou, alebo s nedojedenými rezňami? Nie ste ďaleko od pravdy, keď poviete pocit. A je jedno, či vás škrie, že tu Boh medzi nami už len nejako prežíva, alebo naopak, že je tu kopec „tmárov“, čo Boha ešte uznávajú za autoritu.
Tí, čo zvyšok veriacich medzi nami nazývajú „tmármi“, v tom majú jasno. Nejaké „rozprávkové bytosti“ sú už len pre staré babky. Veď deti už majú namiesto nich svojich „youtuberov“. Alebo modré veľryby. Poprípade niekto s nadradeným úsmevom pripomenie, že predsa veda všetko vyrieši. A keď nie dnes, tak zajtra – pozajtra. Veď už aj malé dieťa vie, že blesky nezosiela nejaký Perún. Správne. Je to naozaj tak.
Nuž ale čo s načatým Bohom? A kto ho načal a kedy? Alebo sme ho dokonca už zabili, ako tvrdí starý Nietzsche, aby uvoľnil miesto „nadčlovekovi“ s maskou virtuálnej reality na tvári?
Boha sme načali už dávno. Sú to tisíce rokov, čo ho „okrajujeme až na kosť“, ako veľkonočné údené koleno. Dokonca zúfalý výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ je toho dôkazom. A navyše Boha „okrajujeme“ z dvoch strán. Zo strany materiálnej, aj zo strany duchovnej. Odoberáme mu jeho dávne kompetencie a prenechávame ich radšej fyzikálnym zákonom. Na strane druhej sa ponárame do mystických extáz, aby sme s ním splynuli. A nemám na mysli len moderné extázy „východného“ pôvodu, ba ani lysohlávky a tomu podobné pomôcky.
Napríklad taký Majster Eckhart, ktorý kedysi v trinástom storočí kázal po európskych kostoloch, tvrdil, že „ľudia, ktorí lipnú na skutkoch pokánia a vonkajších cvičeniach a zakladajú si na tom... sú somári, pretože nechápu pravý zmysel božej pravdy...“ A dodáva „...prosím Boha, aby ma Boha zbavil, lebo moje podstatné byte je nad Bohom, ak berieme Boha ako počiatok stvorenia.“ Našťastie majstra Eckharta neupálili, aj keď veľa nechýbalo.
Boha sme teda načali a okrajujeme zo všetkých strán, až nám zostane holá podstata. Božská podstata sa však pochopiť nedá. Je to niečo, čo človeka a jeho vnímanie, vrátane jeho vedeckých metód, presahuje. Potom neostáva nič iné, ako zvolať s jeho vlastným synom „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Vtedy človek pochopil, že Boh vlastne nie je. Teda nie je ten Boh, ako ho človek poznal. Nie je ten Boh, akého si ho človek vytvoril, ku ktorému sa utiekal so svojimi prosbami a modlitbami a s ktorým dokonca „obchodoval“. Je to tvrdý moment pravdy a vytriezvenia.
Prečo si ale človek vytvoril takého Boha, ktorého nakoniec musí stratiť? A prečo sa o túto stratu tak usiluje, nazývajúc ju „zjednotením“, „nirvánou“, či „spásou“? Prečo podvedome po niečom akom túži a súčasne vníma Boha ako „starca sediaceho na obláčiku“?
Človek totiž potrebuje lásku. Lásku ako pocit dieťaťa, čo sa túli k milovanej matke, lásku otca, hrdého na svojho syna. Obyčajnú živočíšnu lásku mláďaťa. A toto mu žiadne osvietenie ani kvantová fyzika neposkytne. Preto si človek vytvoril antropomorfú predstavu Boha, ktorý je akčný a do svojho konania premieta Perúnov blesk, dvíha žobráka, či vymieňa uzdravenie za „odmodlené“ otčenáše.
Človek presne takého Boha potrebuje. Nech ho nazýva hocijako.
A niečo na počúvanie k tomuto zamysleniu...
