Existujeme. Sme súčasťou vesmíru tak ako kvapka vody je súčasťou mora. Tak ako ona sa vlní spolu s oceánom, tak my sa kdesi rútime v rotácii galaxie a v rozpínaní vesmíru od čias veľkého tresku. A tak ako kedysi Galileo upínal svoj zrak na oblohu dnešní vedci sa sporia o tom, koľko rozmerov existencia vesmíru má. Deväť? Jedenásť?
Existujeme a naša projekcia do štvorrozmerného časopriestoru nikdy nepochopí realitu vyšších rozmerov. Rovnako ako dvojrozmerný červ žijúci na hárku papiera nepochopí vertikálnu prekážku. Tam jeho chápanie končí.
Existujeme, dýchame a cítime zem pod nohami. Cítime pero v ruke i to, ako sa jeho hrot oprie o podložku. Fyzik vie, že všetko je iba interakcia silových polí. Aj pevná matéria v konečnom dôsledku je tvorená kvantami vlnenia subatomárnych štruktúr.
Existujeme a naše myšlienky nevytvárajú len elektrické impulzy encefalogramu, ale aj jungovské nevedomie, či snáď akési univerzálne pole. Ale to je už hranica, to je už tá prekážka, za ktorú sa veda so svojimi detektormi ešte nedostala. A keď sa dostane o kúsok ďalej – premení tento kúsok viery, či hypotéz na poznanie.
Existujeme. Zatiaľ. A keď sa táto naša projekcia do nám tak dobre známeho štvorrozmerného časopriestoru raz skončí, vrátime sa tam, odkiaľ sme vyšli. Tam, kde nebudeme nevedomými červami ná hárku papiera. Zatiaľ nám neostáva nič iné len veriť...
foto (C) Tibor Javor
