Možno si niekto povie, že špiním do vlastného hniezda, keď ako bloger na stránkach SME sa podujímam na kritiku člena redakcie Petra Schutza. Riskujem tým tvrdý zásah admina a zrušenie blogerského konta. No dúfam, že SME je zatiaľ natoľko slobodné a nezávislé, že sa to nestane. A viem, že ma diskutéri "roznesú na kopytách".
Nechcel som sa viac vracať k „dejinnému prelomu“ v SME. No keď chodím do práce okolo jedného spustnutého domčeka na Mýtnej ulici, je mi naozaj smutno. Pamätáte si? Sídlila v ňom kedysi redakcia SME. Neskôr, ak sa dobre pamätám, akýsi podnik nechvalnej povesti a dnes sú okná rozbité a na streche rastie burina. Asi tak by sa dala popísať aj história denníka SME.
To, čo vyprodukoval Peter Schutz svojím vyjadrením o "fúkaní do ..." vo svojom „rozlúčkovom“ komentári sa však nedá prirovnať ani k tej smrdiacej ruine. Je to novinárska žumpa, ak, pravda, možno nazvať „fiktívneho živnostníka“ novinárom. Toľko jedovatých slín by som neočakával ani od najtvršieho trolla v diskusii.
Peter, dovolím si Vás takto osloviť, pretože sme asi podobný ročník, kde ostala Vaša profesionalita? Prečo sa Vám a aj ostatným Vašim kolegom zahmlili oči červenou? Neuvedomujete si, že ste takto spadli úplne na dno? Nechcem sa zastávať nového vlastníka kontrolného balíka akcií SME, ale neurobil aj on mnoho dobrého? Veď rovnako by sme mohli nadávať na Billa Gatesa, že windowsy vlastne „ukradol“ Xeroxu a že zbohatol tak ako zbohatol, no celý svet jeho produkty používa! A jeho filantropické sklony prinášajú výsledky. Alebo by sme mohli nadávať na prezidenta jednej maličkej krajiny v strede Európy, že zarobil, ako zarobil, no výsledky jeho nadácie sú tiež hmatateľné. Penta, nech je akákoľvek, urobila aj kus dobrej práce. Napríklad jej zdravotnícke zariadenia sú nebom, oproti peklu štátnych čakární.
Kedysi, v októbri 1975, som prišiel do veľkej auly na Vazovovej na prvú prednášku z politickej ekonómie. Bolo to akési „povinné cvičenie“ pre všetkých prvákov. Prednášal „populárny“ Jarolím Vavruš. Ten, keď si vypil, „hviezdil“ ako Zeman. Prvá veta, ktorú v ten sychravý deň povedal, bola: „Kapitalistovi je jedno, či investuje do fabriky, alebo do nevestínca“. Áno, je to tak. No investícia musí vynášať, alebo aspoň prispievať k podnikaniu. Preto sa vôbec nečudujem, že „Nemec predáva“ akcie novín, ktoré sú iba ľahučko v „čiernych číslach“. A bol by blázon, keby z nejakých „kvázi morálnych“ dôvodov odmietol pätnásť mega na drevo. No čudujem sa naivite toho „tímu, čo vedel hrýzť“.
Tak ste sa zbalili a posledný zhasne. Vyzametali ste Haščákovi chodníček ku „zničeniu najsvetlejšieho príbehu slovenskej demokracie“. (A propos: nevykrádate takto náhodou myšlienky blogerov? Nebolo by to po prvý krát.) No aký príbeh to bol?
Áno, začiatky boli svetlé. No koniec je smutno – smiešny. Veď ako sa profiloval v ostatnom období tento „posledný slobodný denník“? Dalo by sa povedať, že Jiráskovsky „proti všem“. SME neposkytovala čitateľovi žiadnu pozitívnu víziu. Kritika mierila na všetko. Na cirkev, na Američanov, na Rusov, na strany modré, červené, ružové, zelené a hnedé, proste na všetko. Snáď jedine štvorpercentná menšina mala priestoru dosť. A Gorila? Veď ste ju mali v šuflíku dosť dlho.
Problémom je aj to, že takému váženému denníku nie je ochotný dať rozhovor predseda vlády. A čudujete sa? Asi ani nie. No takto sa seriózny denník robiť nedá. Ani biznis. Vravíte, že ide o slobodu a nezávislosť. Kto to ale zaplatí? Ten Nemec asi už nie. Že by Piano?
