Z predchádzajúceho miesta, kde bola generálnou riaditeľkou pobočky jednej dosť známej telekomunikačnej firmy, bola „odídená" preto, že sa vzoprela pred voľbami motať okolo nádejného budúceho predsedu vlády a ponúkať mu pomoc „vlastnou hlavou". Povedali jej, že nepochopila filozofiu spoločnosti, a že všetci riaditelia sú vraj proti nej. Odišla. Dotyčný politik sa vtedy ešte predsedom vlády nestal, avšak firma ten kontrakt získala. Mala to totiž rozohrané na všetky strany.
Rok a pol sa pretĺkať bez pravidelného príjmu, iba na rôznych zákazkách a kratších konzultačných kontraktoch dá zabrať, a tak bola Iveta celkom rada, keď jej zavolal jeden headhunter, či by neprišla na pohovor. Malo sa jednať aj o marketing.
Všetko prebiehalo, ako prebiehať má. Generálny riaditeľ pobočky svetového technologického koncernu ju ponúkol chutnou kávou z nemeckého kávovaru, práve keď na metrovej plazme za jeho chrbtom preblikávali slajdy prezentácie spoločnosti. Jej pozícia šéfky komunikácie a marketingu mala byť ale iba zásterkou. Rozhovor sa otočil k téme sponzoring: „Počul som, že máte k sponzoringu veľmi blízko. Teda najmä v sektore telekomunikácií..." Iveta sa trocha začervenala a oblial ju studený pot. Netušila, že ju dotyčný personalista tak prelustroval. „Áno, áno", velil jej pud sebazáchovy odvetiť. „Najmä k politickému...", podpísala si ortieľ.
Na druhej porade medzi štyrmi očami jej generál vysvetlil bližšie o čo ide. Téma bola háklivá, tak si neodvážila ani novučičký notebook otvoriť, aby si robila poznámky. Generál mal na stole demonštratívne položený vypnutý mobil. „Viete, pani Blanka tú komuníkáciu robí dobre. Jedno však nezvláda. Je príliš zhovorčivá... No, novinárka... Vy však buďte diskrétna. Máte na to dva-tri týždne, potrebujem presne vedieť, aké sponzorské aktivity v slovenských divíziách prebiehajú. Môžete začať hneď na budúci týždeň, na tom veľtrhu budete mať všetkých riaditeľov pokope. A okrem toho je to pre vás dobrá šanca sa rozkukať v branži...", povedal vstávajúc od stola. Pre Ivetu bolo všetko jasné, aj to, že rozhovor skončil, a že generála uvidí najskôr o tie dva-tri týždne.
Keď zaparkovala novučičkú firemnú Oktáviu na parkovisku určenom pre vystavovateľov, bola dosť zhrozená. V podstate sa z auta nedalo vystúpiť inak, ako v gumákoch. Podrážky jej lodičiek, navyknutých na sterilné výstaviská vo Frankfurte, či Kolíne, toto trenčianske blato asi nezvládnu. Našťastie k prvým toaletám nebolo ďaleko a guča papierových utierok blato ako tak odstránila.
Stánok našla ľahko. Bol najväčší v centrálnej hale. Dvojposchodový. Dole pre plebs, hore pre partnerov. Horná terasa bola už teraz o pol desiatej plná. A stolíky tiež. Plných aj prázdnych pohárov. Išlo najmä KBŠ.
Hostesky v minišatočkách vrteli zadočkami a obchodným partnerom ponúkali okrem koňaku aj pohľady do hĺbok ich výstrihov. „Hmm... Zvláštna prezentácia firmy..", pomyslela si Iveta. Nebola na slovenské výstavy vôbec zvyknutá. "A v tom kostýme vyzerám ako krava. Ako učiteľka zo základnej, a nie ako šéfka komunikácie a marketingu...", hučal jej vnútorný hlas.
„Pán riaditeľ Frica vás očakáva. Má ale na vás iba desať minút", zašvitorila hosteska a odsunula dvere do rokovačky. Frica sedel s povolenou kravatou v koženom kresle a jeho červené oči svedčili o včerajšom pracovnom nasadení. „Viem, viem", ani jej nedal sa predstaviť. "Paľo mi hovoril niečo o sponzoringu. Viete, tuná vám toho veľa nenarozprávam. Ale prídite okolo tretej, bude tu pán Hoták z Podbrezovej, čo pre neho robíme tie motory. A potom, hmm... Nie, o tom Ekoplyne si musíme najskôr niečo povedať. Zastavte sa na budúci týždeň u mňa v kancelárii na Jaseňovej...", dodal. „Pán Frica, nemohli by ale mať tie hostesky čosi formálnejšie?", nesmelo sa opýtala počas rozlúčkového podania ruky. „Vidím, že sa ešte nevyznáte", a stisnutie ruky odrazu nebolo až také vrelé. „Viete, my sme tu povestní, podávame na celom výstavisku najlepšiu kávu. Nemeckú...", zašomral Frica s ironickým úsmevom.
Ešte ani neotvorila notebook a sekretárka jej priniesla kávu. S peknou penou, z nemeckého kávovaru. „Vraj ste vynadali Fricovi za tie minisukne. Strašne sa rozčúlil. A generál sa pýtal, prečo ste nešli poobede na stretnutie s Ekoplynom. Že vraj vás mal Frica informovať". Tak to bol menší šok. „Tu v tejto firme si musím dávať sakra pozor", pomyslela si Iveta rolujúc po obrazovke poštu za dva dni, čo tu nebola. „A pani Blanka odchádza, vraj sa s generálom dohodla. Ešte sa poobede zastaví, aby vám dala tie otvorené veci," nakukla ešte na drzovku sekretárka. „Začína sa to dobre poondievať", pomyslela si Iveta.
Riaditelia divízií navrhnuté termíny stretnutí akceptovali. Iba zdravotnícku divíziu musí prehodiť. Asi tam skočí hneď. Bez prípravy. Tak ako robievala prepadovky ešte pre pár rokmi. Vlastne rokom a pol.
Zastihla tam iba zástupcu riaditeľa. To bolo dobre. Vyklopil jej všetko, aj obchodný model obnovy cétéčiek v okreskách. Musela uznať, bolo to vymyslené dobre. Všetko ale stálo na osobe riaditeľa a jeho golfe. Podobne to vyzeralo aj na ostatných divíziách. Iveta sa dozvedela aj o podpore futbalistov, aj o tom, ako sa dá na stodvadsať percent zúžitkovať teplo z pary.
Bol čas generálovi podať súhrnnú správu. Ledva to stihla popri príprave eventu spojeného s odovzdávaním Fleissenbergovej ceny a vianočného večierku pre tisícdvesto ľudí. Z neho jej ostali zničené pančuchy, kruhy pod očami a fotka so Sisou.
Generál vyzeral spokojný a na mail s tabuľkami a prognózami sponzoringu jej odpovedal lakonickým „Je to OK". Mala sa pripraviť na cestu do Grazu, kde ju chcel generál na predvianočnom stretnutí predstaviť kolegom z iných krajín Európy. Ešte si stihla vypísať cesťák, keď sekretárka uviedla nenápadného pána v tmavom obleku.
Zaujímavé bolo, že ten človek nemal pod pazuchou obligátny notebook, ale obyčajný notes. Taký starý, aké vídavala kedysi na výskumáku. Šéf si vtedy do neho zapisoval nielen úlohy z vedenia ústavu, ale aj poznámky zo straníckych schôdzí. Tento pán mal notes rovnaký a rovnako si v ňom robil ceruzkou okraje, ako v školskom zošite. Avšak na starú gardu vyzeral primlado. Zdanie však niekedy klame.
Po úvodnom small-tolku prešli k veci. Išlo o tenisový turnaj. Žiadne hviezdy, ale mal byť v entécéčku a mal stáť dobrých pár miliónov. Ešte v starej mene, v korunách. A mal byť pod záštitou prezidenta. Nie zväzu, ale Slovenska. „Trocha zvláštne, máte záštitu prezidenta, ale nemáte finančné zabezpečenie", poznamenala. „Práve preto som si vás dovolil navštíviť. Dostali sme na vás najlepšie referencie a s vašou pomocou istotne bude turnaj na najlepšej úrovni", odvetil pán. Toto sa Ivete ale prestávalo páčiť. Ceny boli vysoko nadsadené a agentúrne provízie premrštené. „Nie, ľutujem, ale do toho nepôjdeme. Nepáči sa mi financovanie už na prvý pohľad", povedala Iveta a už sa chystala vstať od stola. Potom si všimla, že pán listuje v notese a hľadá prázdnu stranu. Niečo na ňu napísal veľkým písmom a otočil to s úsmevom smerom k Ivete. Päť centimetrovými číslicami tam stálo „20%". Potom Iveta naozaj vstala a s úsmevom otvorila dvere na kancelárii: „ Ďakujeme za ponuku, ale s týmto finančným modelom nemôžeme súhlasiť", povedala dosť nahlas, aby to aj sekretárka počula.
Odpoludnia priniesla sekretárka poštu. Keď jej podávala preškrtnutý cesťák neistým hlasom povedala" „Máte prísť za generálom. O piatej, keď bude kľud".
Generál si miešal zelený čaj s medom. Ktovie prečo nie nemeckú kávu s penou. „Niečo som na tom cesťáku zbabrala?" spýtala sa. Generál bol ticho a ani plazma nesvietila. Po pár minútach, keď si odchlipol z čaju začal: „Viete, predávame komunikácie. Koncernové rozhodnutie. Nemá to tu budúcnosť a trh je preplnený... Myslím, že nemáte nič otvorené, okrem toho turnaja", uškrnul sa. "Petru z komunikácií poznáte, dajte jej to", dodal. Ivetu zamrazilo. Zalapala po dychu. Nemala sa ani čoho napiť. „A buďte diskrétna, máte to aj v zmluve. Vlastne mali..."
Iveta sa rozplakala, keď podpisovala dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Slzy kvapkali na dokument a rozpíjali atrament z generálovej deskjetky. „Neplačte, prosím. Život je taký. A za týždeň sú Vianoce", podával jej papierovú vreckovku.
Iveta vyšla do mrazivého večera. Domov šla pešo. Cez celé mesto. Všetko nechala na stole, aj kľúče od auta, aj elektronickú vstupku. Aj tak bola už zablokovaná. Turniket na prízemí jej otvoril vrátnik s obligátnym „Dovidenia pani Iveta. A príjemné sviatky!" A o týždeň boli Vianoce...
