Idea „sveta za zrkadlom“, teda existencie, ktorej je náš každodenný materiálny svet iba zlomkom, dokáže motivovať, aj napĺňať človeka pokojom. Schválne som nepoužil slová „napĺňať srdce“ či „dušu“. Nechcel som skĺznuť do kvetnatých klišé, ktoré radi niektorí používajú, a ktoré trocha páchnu stredovekou stuchlinou. Idea kresťanského „sveta za zrkadlom“ totiž má čo povedať najmä dnešnému človeku, žijúcemu v období úžasných technologických pokrokov a súčasne v období strašného vojnového a teroristického vyčíňania. Má čo povedať aj človeku moderných hypermarketov, aj človeku hladových slumov. Je totiž univerzálna.
Mlčiaca väčšina kresťanov kričať nepotrebuje. Ich totiž ku kresťanstvu neinšpirujú materiálne dobrá, aj keď nimi nepohŕdajú. Ich inšpiruje duchovná rovina, ktorej tí, čo ju nespoznali, neporozumejú. Poznať túto duchovnú rovinu nie je o prečítaní si pár poučiek, alebo dogiem. Nie je to ani povrchná účasť na bohoslužbe. Ba k onej inšpirácii vlastne ani tie obrady netreba. Tá prichádza odkiaľsi zvnútra človeka.
Človek musí ale mať s onou inšpiráciou osobnú skúsenosť. Zodpovedajúcu jeho intelektu a poznaniu. A pochopiteľne socio-kultúrnemu prostrediu, v ktorom žije, pretože to formuje jeho vnútorný svet. Atómový fyzik rozmýšľa v iných kategóriách ako matka kŕdľa detí z afrického slumu. To, čo prehovára k človeku z jeho vnútra používa práve ten „prekladový slovník“ toho konkrétneho človeka. Ba dokonca aj tí, ktorí akékoľvek duchovné nadstavby nad materiálnym svetom odmietajú, poznajú onen „vnútorný hlas“. Hlas svedomia.
„Svet za zrkadlom“ mlčiacej väčšiny kresťanov nie je statický a neustrnul v stredoveku. Tak ako ľudstvo odhaľuje fyzikálne súvislosti podstaty bytia, rovnako odhaľuje ďalšie obzory, o ktorých nič nevieme ani netušíme. Kto vie, čo príde po tmavej hmote a tmavej energii? Nadsystém sa totiž z podsystému dá spoznávať iba podľa jeho účinkov. „Po ovocí“, povedal jeden múdry muž.
„Svet za zrkadlom“ je ako droga. Kto doň raz nazrie, túži ho spoznať celý. Túži prekonať materiálnu rovinu bytia a ponoriť sa do nekonečna existencie. Niekto to nazýva „spásou“.
