Cirkev nie je politická strana, ani odborové združene, ba ani nadnárodná firma. Čo je to teda cirkev? Nechcem používať eufemistický jazyk, ktorým je písaný katolícky katechizmus, pokúsim sa zjednodušiť. Cirkev je dobrovoľné spoločenstvo ľudí. Nemajú žiadnu stranícku ani klubovú legitimáciu a ten, či onen rítus vyznávajú dobrovoľne. Nik ich nenúti „chodiť do kostola“ ani „hádzať do zvončeka“. A najmä, nik ich nenúti žiť podľa podľa vierouky ani podľa cirkevných pravidiel. Riadia sa iba svojím svedomím, vierou a presvedčením.
Samozrejme, je tu kňažstvo a cirkevná hierarchia, ktorí sa starajú o jednotné uskutočňovanie rítu a poskytujú veriacim služby duchovného charakteru. A dôležité je, že ani kňazi, ani biskupi a kardináli, či pápež, nemajú voči veriacim žiadnu „svetskú“ disciplinárnu právomoc. Iste, je tu cirkevné právo, kde sú rôzne „sankcie“, ale to všetko sa týka iba „duchovných“ záležitostí a života kňažstva a iných „zasvätených“ osôb. Teda opäť nič, čo by malo dopad na „svetský“ život človeka.
Zvláštne na tom všetkom ale je to, prečo sa ľudia cítia byť príslušníkmi tej, či onej cirkvi. Ak opomenieme „formálnu“ príslušnosť krstom, dostávame sa do oblastí, ktoré neveriaci človek nedokáže pochopiť. A predsa sa odhaduje, že na svete je vyše miliarda kresťanov. Je ťažké si predstaviť, že všetci títo ľudia majú „mozog vymytý farármi“ a žijú „v stredoveku“, ako sa snažia nahovoriť mnohí novinári a „blogofili“.
Spoločenstvo nazývané cirkev je stmeľované niečím, čo sa nedá popísať matematickými rovnicami. Tento „tmel“ sa nazýva „viera“. No vonkoncom to nie je viera „v rozprávkové bytosti“, aby som opäť použil slovník internetových diskusií. Viera, je tušenie netušeného. Je to akési pokorné uznanie, že existuje „svet za zrkadlom“, do ktorého nie sme našimi materiálnymi zmyslami a rovnako materiálnymi senzormi schopní nahliadnuť. Je to stav mysle človeka, ktorý uznáva, že „vie, že nič nevie“. Uznáva, že akákoľvek axióma, či princíp, má svojho pôvodcu kdesi v transcendentne. Kdesi za hranicami nášho poznania, kdesi, kde platia princípy vyššie.
Viem, skeptik povie, že príde čas, kedy aj tam naše senzory nejako predsa len nahliadnu. A tak isto povie, že veda dokáže reflektovať aj javy pochádzajúce zo sfér vyšších, ako je náš švorrozmerný priestoročas. A že tieto javy dokáže aj matematicky popísať a zdôvodniť. Avšak nikdy tam nenazrie priamo. To jednoducho nejde. Veriaci človek nemusí mať žiadne prístroje, aby zistil, že „tam za zrkadlom“ čosi je. Podľa princípu príčiny a následku. Niekto by povedal „po ovocí“. „Tam za zrkadlom“ je iný svet. Nie náš, aj keď sme jeho súčasťou. V ňom totiž „žijeme, hýbeme sa a sme“.
Nie, veriaci ľudia nie sú sprosté „ovce“ zmagorené šarlatánmi v sutanách. Sú to svojprávni ľudia, ktorí ale uznali, že jestvuje aj iná dimenzia bytia. Toto uznanie vyžaduje však aj dávku pokory a potlačenia vlastného ega. Nie, nie je to „zdraviu škodlivé“. Aj ja som veriaci, ale inak som celkom normálny.
Foto: (C) Tibor Javor
