Včera večer mi nevdojak prišlo na um, že mu bude smutno. Iste, pred jeho rozhodnutím bola dlhšia príprava. Možno aj jeho najbližší niečo vedeli. No prišlo to tak náhle. Nielen pre členov cirkvi, ktorú viedol, ale istotne aj pre neho samého.
Ten drobný bielovlasý starec teraz prežíva vpád prázdnoty a ticha. Prežíva radikálnu zmenu vo svojom živote, ktorú si snáď ani predstaviť nevedel. Unikol z hukotu vatikánskych šepotov a z väzenia námestí naplnených davom. Brilantný teológ uniká do ticha za svojím Bohom, ktorý niekedy akoby spal.
Prečítal som viacero jeho knižiek, ba dokonca som sa odvážil s niektorými jeho názormi aj verejne vo svojich blogoch polemizovať, no nikdy v živote som ho nevidel „naživo“. Na televíznych obrazovkách mi pripadal nesmelo, ako keby to nebol ten obávaný strážca dogmy kedysi nazývaný „ boží rotvajler“, či „pancierový kardinál“. Rovnako nesmelo mi pripadali jeho niektoré akademické narážky na mennosť napohľad nemennnej interpretácie tradície.
Naopak vo vonkajšom prejave akoby sa k tradícii vracal. Či už doplnkami ku svojej povinnej bielej klerike, alebo zhovievavosťou k ultraortodoxným tradicionalistom v cirkvi. Vracal sa však aj ku tradícii oveľa staršej, ako si títo vedeli predstaviť. Zaujalo ma napríklad aj jeho vysoko pozitívne hodnotenie Órigena.
Nuž čo. Všetko má svoj koniec, aj éra tohto pápeža – intelektuála, ktorý akoby bol protipólom svojho predchodcu. Nielen povahou, keď charizmatického miláčika médií vystriedal pedantný profesor, ale aj tým, že dokázal zhodnotiť svoje šance na bojisku plnom vatikánskych intrigánov a nenechal sa ku svojmu koncu dotlačiť na invalidnom vozíku.
Bude mu smutno. Tak ako mne prišlo smutno včera o ôsmej.
foto: internet
