V tomto týždni sa budú mnohí kresťania snažiť aspoň trocha priblížiť k mučeníckej smrti Ježiša z Nazaretu. Síce nie do takej miery, ako zobrazil Ježišovo ukrižovanie Mel Gibson, ale niektorí sa aspoň dezinfikovanými klincami nechajú na chvíľu pribiť na kríž. Iní, ktorí nemajú na takéto teatrálne sebatrýznenie odvahu, odoprú si aspoň na Veľký piatok nejaké to jedlo. Prečo toto všetko? Prečo má vôbec človek, ktorý verí v dobrého Boha dobrovoľne trpieť a ešte sa tomu „vytešovať? Za všetkým je totiž ľudské ego.
Áno, aj kresťania sú zameraní prevažne na seba a ich viera je vo veľkej väčšine egoistická. Stačí opýtať, prečo robíš to, či ono. Konečnou odpoveďou býva, pretože „chcem byť spasený". Ja, moje ego. A tu obvykle reťaz otázok a odpovedí končí. Ostane iba to „ja".
Aj v utrpení je kresťan egoistický. Mnohí dúfajú, že „prijatím" utrpenia sa akosi „zaľúbia" Bohu. Egoisticky sa snažia pripísať si čo najviac „zásluh". Ako keby bol Boh sadista, ktorý má záľubu v trápení človeka. Otázka utrpenia v protiklade k obrazu dobrého Boha je jednou z najzložitejších. Ale, je tu naozaj protiklad? Je vôbec potrebné trpieť? Je potrebné trpieť ako Kristus? Pokiaľ chápeme texty doslovne, tak nám z toho vychádza, že áno. Ale je tu iná rovina, rovina mystická. Odvážim sa povedať až ezoterická. A z tohto pohľadu vyzerajú mnohé veci inak.
Mnohým je známe meno stredovekého kresťanského mystika Majstra Eckharta (1260-1327), ktorý ovplyvnil priamo či nepriamo takých ľudí, ako G.W Leibniz, či J.A. Komenský, alebo trebárs G.W.F. Hegel či C.G. Jung. Na pochopenie jeho myšlienok je ale potrebné poznať jeho východiská. Zdá sa, že základom je potlačenie vlastného ega. Takto sa uvoľní miesto pre pôsobenie božskej myšlienky, možno že priamo Boha cez človeka. Už hneď v začiatku jeho Ponaučení (Reden der Unterscheidunge) hovorí: „Kde človek vyjde zo seba samého a zbaví sa svojho, tam musí v tom istom okamihu vojsť Boh. Lebo pre človeka, ktorý nechce nič sám pre seba, musí Boh chcieť ako pre seba samého."
Je teda chvályhodné snažiť sa „trpieť ako Kristus"? V Ponaučeniach Eckhart rozoberá pokánie. Rozvíja v podstate pôvodný zmysel tohto slova, ako zmenu vnútorného zmýšľania. Táto zmena je ale pre každého človeka individuálna, a keď ju podstúpi úprimne bez naviazanosti na vlastné ego, nemôže urobiť chybu. Doslova hovorí: „Ak ti v tom ale nejaký vonkajší skutok prekáža, nech je to pôst, ...alebo čokoľvek iné, kľudne to nerob a neboj sa, že by si na svojom pokání niečo zanedbal." A ďalej dodáva, že ten, ktorému Boh nestačí je „hrabivý človek". Moderným jazykom egoista.
A v ďalšej kapitole to Eckhart povie už „natvrdo": „Kristus robil mnohé skutky, aby sme ho nasledovali duchovne a nie telesne.... lebo jemu išlo viac o našu lásku, ako o naše skutky. Máme ho nasledovať každý svojím vlastným spôsobom."
Takže žiadne bičovanie sa, alebo náročné púte, či drastické odriekanie. Všetko toto, pokiaľ je to iba racionálny „kalkul" a zbieranie „dobrých bodov", je k ničomu. Svedčí to jedine o našom obrovskom egu a duchovnej „hrabivosti". Stačí ale na miesto nášho ega vpustiť čosi vyššie.
A na to nemusíme byť ani kresťania...
Foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
