Slovenská „bezákománia“ a mediálny príbeh s ním spojený má hlbšie korene. Poviete si, že predsa ide o akéhosi novodobého apoštola, ktorému odstrihli krídla a zatvorili ústa. Poviete si, že konečne niekto poukázal na prechmaty katolíckej cirkvi a na nekalé praktiky niektorých jej predstaviteľov. Poviete si, že predsa treba vyvetrať túto stredovekú stuchlinu a sakristie nanovo vymaľovať. Všetko to môže byť pravda, ale to nie je ten hlavný motív väčšiny Bezákových obhajcov, médiami počínajúc a internetovými diskutérmi končiac.
Dnešná neoliberálna spoločnosť, áno aj na Slovensku je všade okolo nás, síce tvrdí, že stojí na európskych humanistických základoch, ale v praxi to s tým humanizmom niekedy pokrivkáva. Nielen konzum, ale ego človeka sa stalo stredom všetkého snaženia a humanistická zásterka už sotva dokáže zakryť vyslovene hedonistické správanie masy, podporované biznisom a snahou vytvoriť čo najväčšie hodnoty. Nie pre spoločnosť, ale pre seba. Médiá nevynímajúc.
Nechcem sa púšťať do debaty, kde a ako vznikli humanistické ideály, ktorými sa zakrývame. Mojím názorom je, že sa dá nájsť veľa paralel aj v morálnych zásadách cirkvi. Aj ona sa spolupodieľala na tvorbe základov euroatlantickej kultúry. Čo dnes pribudlo, je sloboda človeka, ktorý sa môže rozhodnúť či bude tieto zásady chápať ako súčasť vierouky, alebo ako dôsledok genetického kódu homo sapiens. Najmarkantnejšie sa táto sloboda prejavuje v sexuálnej morálke.
Tradičné hodnoty, zakódované kdesi v podvedomí, sa však z času na čas ohlásia. Vtedy má jedinec tendenciu premietnuť svoj nedostatok na iných. Áno, keď „farári“ robia to, či ono, tak o to viac mám na to právo aj ja. Keď oni majú frajerky, a hýria, môžem aj ja. A navyše „oni“ sa ešte opovážia kázať o morálke. A začína sa kritizovať cirkev ako taká a každý „Bezák“, ktorý poukáže na jej nedostatky, je dobrý.
Ďalším faktorom „bezákománie“ je to, že Slovák, podobne ako aj príslušníci iných „holubičích národov“, je viazaný na autority. Veď to poznáme – vláda daj, vláda rozhodni. Neviem, či je to spojené s mentalitou dedinskej krčmy, alebo stáročného patriarchálneho spôsobu života v slovenských dolinách, ale treba nám vždy nejakého lídra. Je jedno, či ním je Tiso, Husák, Mečiar, či niekto iný. A tu sa zjavila autorita, arcibiskup, ktorý spĺňa nielen parametre lídra, ale popri ktorom si navyše môžeme zanadávať na „štandardnú“ cirkev, aj keď sme v kostole v živote neboli.
Tretím faktorom je závisť. Na Slovensku je ťažké niečo vlastniť bez toho, aby to susedovi neklalo oči. A keď potom príde správa o údajne zdefraudovaných miliónoch arcidiecézy, tak nám to podleje oči krvou. Toto si dovoľuje cirkev? Toto, keď tu žije z „našich daní“? Veď toto je čierna mafia! Zanadávame si, aby sme opäť svoje nedostatky premietli na niekoho druhého. Ešteže nám svedomie napokon velí Bezáka poľutovať, z akejže žobračenky má chudák teraz žiť. To, že to je ten „štátny plat“, nám v návale hnevu ani nedôjde.
Iste nie posledným faktorom je aj kontrast imidžu Bezáka a jeho predchodcu. Sokol s jeho nevinným barokovým výzorom priam provokuje v porovnaní s Bezákovým „casual“ outfitom. Navyše masívna propaganda proti Sokolovi tiež urobila svoje, nech už niesol akokoľvek veľký podiel viny. Opäť dôvod zanadávať si na cirkev.
Poznám však aj množstvo presvedčených katolíkov, ktorí by za Bezáka dali ruku do ohňa. Tí tiež vidia množstvo prechmatov v cirkevnej hierarchii a administratíve, podobne ako sa dá nájsť v každej spoločnosti, firme, či spolku. Tí však fandia Bezákovi bez toho, aby verejne cirkev osočovali.
Mediálna hviezda Bezáka teda zhasla. „Bezákománia“ však bude ešte chvíľu pokračovať, kým ju neprekryje ďalší škandál alebo voľba pápeža.
P.S. K tomuto článku očakávam minimálnu karmu. Je zrejmé prečo.
