Tieto vety nie sú zo žiadneho melodramatického filmu. Je to úryvok zo starozákonnej Mojžišovej knihy Deuteronómium (Dt 26, 4-10), týkajúci sa exodu Židov z Egypta. Dnes sa história ako keby opakovala. Zo sýrskeho kotla opäť utekajú milióny ľudí pred terorom sfanatizovaných „spoluvercov“ všetkých druhov a za výdatnej podpory leteckých útokov „civilizovaného sveta“. Na juh sa ísť nedá, tam je púšť a nepriateľsky naladení Saudi. Jediná cesta je na sever. Ktosi odhadol, že týchto utečencov môže byť viac ako desať miliónov.
Nech už je príčina akákoľvek, možno povedať, že sa pohli národy. Pohli sa a nemajú sa kam vrátiť. Z miliónových moderných miest kde žili, sú betónové ruiny porovnateľné snáď iba s vybombardovanými Drážďanmi, či Berlínom po druhej svetovej vojne.
Pred asi pol rokom som napísal jeden článok o tom, že tento novodobý exodus sa nedá zastaviť. Nedá sa zastaviť ani administratívne a ani silou. Nedá sa zastaviť ani v „mieste vzniku“, ani nikde „na trase“. Všetky „štábne cvičenia“ politikov a ich rétorické „povinné jazdy“ sú iba mlátením prázdnej slamy. Desať miliónov ľudí prekračuje násobne „kritickú masu“.
Vo všeobecnom blábolení politikov zo všetkých svetových strán zanikol jeden hlas, ktorý jediný pomenoval veci pravým menom. Ten hlas patrí kontroverznému tureckému prezidentovi Erdoganovi, ktorý počas schôdzky s európskymi lídrami Tuskom a Junckerom sa jasne opýtal: „Čo urobíte s utečencami? Zabijete ich?“ A dodal, že to Európa neustojí a že sa musí pripraviť na horšie správy ako jeden utopený chlapček na tureckej pláži.
Nepomôže ani zrušenie Schengenu, ani ploty na hraniciach, ani lode NATO v Egejskom mori. A najhoršie je, že nepomôžu ani guľometné hniezda a nové Maginotove línie, ktoré už vo svojich mysliach a v tmavých zákutiach kabinetov buduje nejeden európsky politik.
Zabíjať bezbranných je vražda. Aj keď sú iného náboženstva. Zvyknime si.
