Mnohé z replík humoristov zľudoveli, a často iba ľahká narážka vyvolala úsmev. Kto by si nepamätal „taváriščov kantrarevoľucijonérov“, alebo „páku P tavárišča Iljúšina“. Či takzvané „vtipy o Jáchymovskú zlatú mrežu“, alebo na tie z brežnevovskej éry. Napríklad na ten, kde sa pasažieri v transsibírskom exprese pýtajú, prečo vlak tak dlho stojí, aby sa po viacnásobnej odpovedi „dežúrneho“, že „izmeňáju mašínu“ dozvedeli, ža „mašínu užé izmeníli za vódku“.
Medzi moje najobľúbenejšie patril aj tento: Vojak pohraničnej stráže hovorí čatárovi: „Ty vole, to rogálo, to je ale divnej pták... Celej zásobník sem do něj napálil a on toho chlapa ne a ne pustit...“
Mnohé z vtipov, ktoré sa rozprávali za „totáča“, mali však aj hlbšiu myšlienku. Trebárs ten, kde sa opäť vo vlaku na Sibíri vezú Lenin, Stalin a Brežnev. Vlak zastane v závejoch a súdruhovia hútajú, ako prinútiť „mašinístu“ ísť ďalej. Lenin to skúša ešte s presviedčaním, ale Stalin hneď pošle svojho pobočníka, aby neschopného strojvodcu rovno zastrelil a postavil sa na jeho miesto. Keď sa vlak nepohne ani tak, vstane Brežnev, podíde k oknu, a so slovami „Ne tak, tavárišči“ stiahne roletu a dodá: „ a teraz si myslime, že ideme“...
Potom prišla éra Markoviča, Kopytovcov, papierových hláv, listov premiérovi. A potom ticho. Snáď okrem Shootyho a jeho bilboardov.
Nie, ľudia neonemeli. Ani neprestali rozmýšľať. Iba sa boja. Báli sa aj vtedy, keď za politický vtip rozprávaný pred nesprávnym človekom mohol rozprávač skončiť na „februárke“. Či už osobne, alebo v spise. Vtedy sme však vedeli, alebo aspoň tušili, kto je za a kto je proti. Vtedy to bolo jednoduchšie, aj keď sme riskovali viac. Dnes nevieme ani netušíme kto je za a kto je proti. Nevieme totiž ani čo je to „za“ a čo je to „proti“.
A tak zanikol politický vtip a politická satira. Ako sa vraví v jednom záhoráckom: „Nebyuo o čem...“
