Pre ochranu zdravej spoločnosti to bolo vtedy jediné hygienické opatrenie, aby sa choroba nešírila. Nik neuvažoval nad tým, že je to opatrenie neľudské, a nik nevedel ako im pomôcť. Snáď iba niečo z diaľky pohodiť, aby aspoň netrpeli hladom. Malomocenstvo bol nezmazateľný biľag. Keď sa náhodou niekto zázrakom uzdravil, boli stanovené prísne procedúry, ktorými musel prejsť, aby spoločnosť uznala, že je čistý. S malomocnými sa ani nik nesmel stýkať aby sa nenakazil.
V týchto dňoch, keď otvorím stránku akýchkoľvek novín, vyleje sa na mňa z obrazovky za kýbeľ splaškov vrhnutých práve na tých, ktorí sa odhodlali s malomocnými stretnúť. Možno práve preto, aby sa presvedčili, či ich malomocenstvo je skutočné, alebo, do akej miery pokročila ich liečba.
Pranoja a hysterické šialenstvo pisálkov a ich redaktorov bičované čítanosťou ich plátkov, či blogov, nevie prísť na meno nielen technokratom ficovského typu, ale ani tým z nich, ktorí si svoju robotu odvádzajú poctivo a profesionálne. Nemyslím iba topmenežment štátu, ale aj tisíce úradníkov štátnej správy, ktorí za ostatných osem rokov museli podľa pisálkov byť všetci kontaminovaní Ficom.
Na Slovensku každý každého pozná. Sme krajina ledva veľkosti predmestia New Yorku. A okrem toho každý každému závidí. Rovnako, ako v nedávnej minulosti, keď sused závidel susedovi Žiguli a keď sa za sviečkovicu dávalo mäsiarovi „všimné“. Je to v slovenských génoch. Pamätáte si onu geniálnu hlášku z filmu Jáchyme hoď ho do stroje, keď vedúci autoservisu vydáva závodným rozhlasom pokyn „Tvárnice nebrat“?
Som asi naivný idealista keď si myslím, že nie všetci kradnú. Rovnako si myslím, že nie všetci sú odborníci. Nie každý majster je majstrom, do dnes sú medzi nimi fušeri. A platí to aj naopak. Nie každý štátny úradník, či minister je diletant, ktorý je tam iba pre to, aby „bral“, alebo dohadzoval kšefty sponzorom. A rovnako si myslím, že nie každý podnikateľ je oligarchom ruského typu. Preto ma desí ten prúd splaškov, ktorý sa vylieva po ostatných voľbách zo stránok slovenských médií.
Som naivný idealista keď si myslím, že tí, čo sa rozhodli položiť pred verejnosťou hlavy na klát a pokúšajú sa vytvoriť novú vládu, nie sú zradcovia kontaminovaníí Ficom ako to tvrdia médiá, ale pragmaticky zmýšľajúci lídri snažiaci sa zabrániť hnedej katastrofe. Ba dokonca si myslím, že presakujúce mená svedčia o úprimnej snahe na oboch stranách zostaviť vládu na vysokej odbornej úrovni. Všetci zúčastnení skladajú tím z toho najlepšieho, čo majú. Áno myslím si to celkom úprimne.
Médiá ale štvú a urazení jedinci spisujú petície. Chlapi, ale veď sme nie „okťjaberčatá“! Dajme tej rodiacej sa partii šancu, aby sa narodila! A pomyslite si aj na to, čo vlastne urobila tá „ohrdnutá“ časť „vy-vyvolených“!
Niektorí z nich sa ani ohrdnuto netvária. Tvrdia, že „čas to napraví“ a doma si tajne nacvičujú dvíhanie pravice. Botoxové krásky a „markoví selfsmejdmeni“ sa tešia, že okrem Smotánky a plesu v opere ich budú snímať kamery aj v parlamente. No a ten ekonomicky najzdatnejší z partie hipsterov, keď mu oschli zarosené okuliare po afterpárty, sekol manátom ešte svižnejšie ako šabľou a zašil sa do svojej „bruselskej definitívy“. A ten posledný? Ešte ani neboli všetky lístky vysypané z krabíc začal mlátiť hlava nehlava do všetkého a všetkých okolo seba. Prestal snáď iba na chvíľu, keď pózoval pred portrétom jedného z bývalých predsedov národnej rady. Všetko za jasotu jemu verných Sančov.
Možno som naivný, keď si myslím, že aj medzi tými Sančami a hipstermi je kopec odborníkov, ktorí by mali čo povedať do riadenia štátu. A preto mi je naozaj veľmi ľúto, že im to ich lídri neumožnili. Možno viac ako Bélabáčiho, či schudobnelého gazdu, ktorí tú hrubú čiaru urobili a ponúkli do tímu Slovenska to najlepšie, čo majú.
Áno, naozaj som idealista. Verím, že aj to malomocenstvo sa dá liečiť, aj keď na to niekdy treba zázrak. Prosím, kameňujte ma...
