Malé dieťa, keď schová hlavu pod vankúš, je presvedčené, že ho nik nevidí. Podobná „pštrosia politika“ voči onomu „neprispôsobivému etniku“ zo strany štátu, a to nielen na Slovensku, je taktiež veľmi pomýlená. A nepomôžu jej ani „politicky korektné“ kudrlinky. Veci je treba pomenovať pravým meno. Až potom sa dajú riešiť.
Všimnite si však, že aj autor tohto príspevku strká hlavu do piesku. Tiež nechce pomenovať toto „neprispôsobivé etnikum“ pravým menom. Oni sami totiž pre seba používajú množstvom pomenovaní a nejde vôbec o jednotnú skupinu. Taktiež príslušníci tohto etnika rozlišujú medzi sebou tzv. „slušných“ a tzv. „degešov“ .
Kotleba sa teda snaží riešiť problém „neprispôsobivej časti“ tohto etnika. Snaží sa ho riešiť radikálne. A nie je prvý. Napríklad V roku 1538 sa moravské stavy uzniesli, aby do dvoch týždňov všetci príslušníci tohto etnika opustili krajinu. Leopold I. 21. apríla 1688 nariadil ich vyhnať zo zeme a ediktom z roku 1697 ich postavil mimo zákon. Karol IV. zákonom z 20. júna 1721 prikázal zabíjať ich ženy, deti mali byť vychovávané v špitáloch. (zdroj Wiki) O holokauste ani nehovoriac.
Riešenie problému tohto „neprispôsobivého etnika“ nie je ale vonkoncom jednoduché a vylámalo si na ňom zuby už množstvo politikov či aktivistov. A bolo prešustrované obrovské množstvo peňazí na rôzne projekty a projektíky. Toto „neprispôsobivé etnikum“ je napodiv neskutočne prispôsobivé.
Zabúdame totiž na to, že my pre toto etnikum vždy budeme len „Gádžovia“, ktorým ukradnúť sliepku je záslužný čin. A tu sa možno dostávame trošička bližšie k podstate veci. Ono „neprispôsobivé etnikum“ totiž rozmýšľa v úplne iných kategóriách. Stáročia sa potulujú po Európe a vždy dokázali prežiť. Neviem, odkiaľ pochádza stratégia ich prežitia, ale mám pocit, že pre nich bol „Gádžo“ vždy niekto menejcenný. Niekto, kto by nedokázal prežiť ako oni. Možno za to môže ich indický pôvod, kde existuje nevraživosť medzi kastami. Možno to patrí k ich kultúre, či si to priznávajú, alebo nie.
Represívne metódy zlyhávajú, integrácia prináša iba problémy a segregácia ešte väčšie. Motivácia prácou nezaberá, pretože ich už nik zamestnať nechce. Česť výnimkám. Ani autor tohto príspevku sa necíti povolaný, ani kvalifikovaný dávať nejaké rady lepšie ako vlaková domobrana. Mám ale pocit, že to, na čo zabúdame, je empatia. Chceme toto „neprispôsobivé etnikum“ prispôsobiť na základe nášho modelu rozmýšľania. Nepočul som ešte o žiadnom projekte, ktorý by bol postavený na ich myšlienkovom modeli. Možno by niečo také fungovať mohlo. Aj oni sú ľudia a aj oni dokážu byť vďační. Aj „Gádžovi“. Môj dedo recept našiel.
