Ak zamestnávateľ peniaze nemá, tak prepúšťa a obmedzuje výrobu. Známym príkladom je automobilový priemysel. Keď sa biznis darí, tak naopak pridá. Aby si udržal skúsených pracovníkov a tým aj výhodu voči konkurencii. To je normálne, na to sme si zvykli.
Aj lekári sú zamestnanci. Pokiaľ nešli na „voľnú nohu" a neodštátnili sa. Sú zamestnanci či už súkromných nemocníc a polikliník, alebo takých zariadení, ktoré spravuje samospráva, alebo štát. Tí poslední sú zamestnancami štátu. Podobne ako trebárs železničiari, policajti, alebo vojaci. Majú však smolu. Zamestnávateľ nemá peniaze. A je jedno, či vinou nesprávneho riadenia, krízy, či štátneho bankrotu.
Majú smolu dvojnásobnú. Zabezpečujú činnosti v štátnom záujme. Tento záujem je záujmom všetkých obyvateľov, občanov. Tak to funguje. A aj keď je zdravotnícky systém súkromný, štát do neho vždy zasahuje. Opäť v prospech občanov. Aspoň mal by.
Smola našich štátnych lekárov je však trojnásobná. Oni sú navyše viazaní Hippokratovou prísahou. Podľa nej by mali záujem pacienta povýšiť nad vlastný. Dobrovoľne. Oni si toto povolanie zvolili.
Áno, zvolili. Niektorí z hlbokých pohnútok, iní pre peniaze. Neklamme sa. Všetci vieme, že dostať sa na medicínu bolo enormne ťažké. Nielen preto, že „doktor" je spoločensky prestížne povolanie. Aj pre to, že lekár mal vždy možnosť si nejako „prilepšiť". Nielen službami, ale aj kongresmi, fľašami a „obálkami". Česť tým, ktorých motivácia zvoliť si povolanie lekára bola čisto altruistická a majú na plášti zašité všetky vrecká.
Kasa je prázdna a štát hľadá ako sa zbaviť záťaže štátneho zdravotníctva. Nie, nevie ho menežovať. Aj keď ide o biznis. O zdravotnícky biznis. Súkromný. V súkromnej firme sa však maká tvrdšie, ako v štátnej. A v súkromnej firme je za „branie pomimo" vyhadzov.
Takže o čom tento celý blázinec je?
foto internet
