Modelist konstruktor som mal dokonca predplatený. Všetci sme na ZDŠ museli mať predplatený nejaký časopis v ruštine a občas z neho prednášať referáty, tiež v ruštine. Neviem, či to bola aktivita našej ruštinárky, ale zrejme bol za tým nejaký pokyn z hora. Ten časopis som mal skutočne rád. Veď my sme v Československu tiež nemali rôzne západné technické vychytávky, ako napríklad snežné skútre, alebo motorové rikše. Nehovoriac o rôznych elektronických zázrakoch. Ten časopis bol fajn a bol hlavne apolitický, teda okrem vychvaľovania sovietskej techniky.
O mnoho rokov neskôr, za Gorbačova, som po prvý krát navštívil „Sajuz“. Služobne, v rámci „vedecko-technickej spolupráce“, rozumej: odovzdávania znalostí o „západnej“ technike „vedeckým“ partnerom. Prvé kroky, počas prvého voľného poldňa v Moskve, ma viedli na ikonickú „Vystavku dostiženij naródnovo chozjajstva“. Impozantné. Aspoň vtedy, dnes sú tam prevážne stánky s rôznymi haraburdami. Vtedy som v tej veľkej impozantnosti medzi maketami rakiet a použitými skafandrami slávnych kozmovautov utrpel technický šok. „Vot technika baľšája“, ale káblové zväzky v nejakom návratovom module boli viazané špagátmi ako v telefónnej ústredni spred vojny. Zrejme to bolo najspoľahlivejšie.
Ani to ma nedokázalo znechutiť a naďalej som pre svoju vývojársku prácu objednával sovietske mikroprocesory. Boli to jedna k jednej kópie inteláckych, no na rozdiel od tých, čo vedela dodať Polytechna zo „západu“, alebo tých, ktoré sa začínali vyrábať v Piešťanoch, boli adjustované vo vojenských keramických puzdrách. Boli, na rozdiel od tých prvých piešťanských, aj dosť spoľahlivé. V tých rokoch technika v „Sajuze“ napredovala.
Potom prišilo uvoľnenie a my sme odrazu mohli nakupovať elektronické komponenty zo „západu“ vyrobené v Číne. Napriek tomu sme na ten „západ“ nemali a zleniveli sme. Česť výnimkám, SSD disky riadia radiče vyvinuté firmou Slováka a Sygic je tiež slovenská spoločnosť.
Čosi ma ale stále ťahalo k ruskej technike. Veď predsa nie je možné, aby tie tisíce schopných vývojárov hodili remeslo „do žita“. A tak som kdesi na internete objavil Hlavné správy s ich reportami o ruskej armádnej technike. Úprimne ma zaujali dokonca aj ruské propagandistické videá o rôznych Armatách, Iskanderoch, „sučkách“, a ani ponorka Kursk ma neodradila od sledovania vývoja ruskej vojenskej techniky. Možno preto, že propagandistických správ o tej „západnej“ bolo pomenej. Ani tie Patrioty „nesundali“ všetky Scudy mieriace na Izrael. A tá „tridsať-päťka“ je dosť pomajšia ako priemerné „sučko“.
Precitol som až nedávno. A to precitnutie bolo dosť boľavé. Ako je možné, že pár Ukrajincov dokáže so „Stingermi“ a „Javelinmi“ na pleci vzdorovať obrovskej mašinérii ťažkej ruskej techniky? Že by technologická pravda bola niekde inde?
Ešte dobre, že tie Hlavné správy vypli...
