Trocha skôr som sa zobudil a teraz sedím v jednej „blchárni“, zvanej dôstojne Hotel Chelton. V Bruseli. Ako obvykle, dvojdňové rokovanie (nie, nebojte sa , nie na utečeneckú tému) je spestrené typickými bruselskými špecialitami. No musím povedať, že je to lepšie ako inokedy. Včerajšie lietadlo meškalo iba jeden a pol hodiny a štrajkujúcim taxikárom sa vodič autobusu šikovne vyhol. Zažil som tu už aj kopy horiaceho hnoja pred parlamentom a mesto zatarasené traktormi. To keď štrajkovali poľnohospodári z celej okolitej Európy. No najhlučnejší demonštranti boli tí, ktorí pred časom demonštrovali za práva Vráskavca sivého.
Hovorí sa na jednej strane, akí sú bruselskí úradníci všemocní. Že môžu dokonca prikázať banánom, ako majú rásť. Hovorí sa, aké rôzne diktáty pripravujú členským krajinám a mnohí politici dotknutých krajín ich musia vehementne odmietať. Niektorí z dôvodov reálnych, iní aby chránili svoju vlasť.
Realita je však podstatne iná. Napriek tomu, že v administratíve EÚ pracujú desiatky tisíc zamestnancov , áno aj kopec členov slovenskej ekonomickej migrácie, títo úradníci v podstate nič neriadia. Pripravujú síce rôzne návrhy predpisov a zabezpečujú ich prerokúvanie, no nemajú reálnu výkonnú moc. Až na malé výnimky, určené v Lisabonskej zmluve, členské štáty sú stále „svojprávne“ a sankčne na nich nemajú zmieňovaní úradníci prakticky žiaden dosah.
Iste, iste, spomenieme si na všelijaké „infrídžmenty“ a rôzne rozhodnutia európskeho súdu. No všetky tieto veci sú podriadené prísnemu poriadku. Rovnako celé rozhodovanie v Únii, áno aj o tých slávnych banánoch a uhorkách, je podriadené rokovacím pravidlám, ktoré sú tak zložité, že im často nerozumejú hlavy štátov, nieto euroúradníci.
Táto mašinéria a obrovský administratívny mechanizmus vznikol preto, aby sa predsa len mohli zaviesť nejaké spoločné pravidlá, ale aby ostali členské štáty suverénne. Oni totiž väčšinu eurolegislatívy suverénne zapracúvajú do legislatívy vlastnej a bojujú krvopotne, aby sa nedajboh neponechali euópskej administratíve nejaké delegované právomoci. Na čo potom však táto administratíva je?
Áno, je to hamletovská otázka. Našťastie je tu kopec spoločných projektov a agend, kde im nejaké právomoci ostali. No nemyslím si, že by si aj tak mohli robiť čo chcú. Členské štáty si vždy zaradia nejaké tie pravidelné preskúmavania, minimálne dva krát za rozpočtové obdobie. A bez peňazí sa nič robiť nedá.
Kardinálnym problémom Únie ale je, že je permanentne nejednotná. Už z mojej malej skúsenosti vidím, že na rokovaniach je málokedy zhoda s pôvodným návrhom. Každý členský štát presadzuje svoje záujmy, a tak na konci rokovacieho procesu z pôvodného návrhu ostane iba torzo. Fajn, ale na čo nám potom takáto Únia je?
Únia je fajn nápad. Keby bola dotiahnutá do konca. Keby sa členské štáty zameriavali menej na svoje vnútorné problémiky a ich predstavitelia namiesto primárnej starosti o percentá preferencií a „ochranu rodnej hrudy“ sa starali viac o spoločnú európsku víziu. To je však pri takom národnom a národnostnom rozdrobení Európy úloha takmer neuskutočniteľná.
Preto sa únia nedokáže ani v kritických obdobiach rozhýbať. A preto je základným problémom Únie jej neúnia.
