Tri groteskné postavičky, či traja brutálni diktátori a zločinci? Nech je ako je, príčiny „arabskej jari“ či „boja proti terorizmu“ sú úplne inde. Nie sú ani v islamskom fanatizme a fundamentalizme, ani v žiadnom boji o ropu, či v konšpirácii svetových monopolov riadených slobodomurárskou klikou. Za všetko môže „umelý hnúj“...
Bez srandy, hneď to vysvetlím. Pred vyše tridsiatimi rokmi bývala vo vedľajšom byte moja prateta. Volali sme ju „teta Irena“, alebo častejšie po prešporsky „Irénnnéni“. Vtedy vyše osemdesiatročná dáma, ktorá za svojej mladosti precestovala celý svet. Teta Irena vo svojej skleróze jeden čas aj niekoľkokrát denne zazvonila a s ustarostneným hlasom sa svojou lámanou prešporčinou zverovala: „Tibor, a víš od čeho tý deti tolik rosnú? To od ten umelý hnúj, od umelý hnúj...“
Dlho som pátral, o čom vlastne hovorí, až mi v jednej svetlejšej chvíľke povedala, že to počula niekde v rádiu. Od umelých hnojív vraj všetko lepšie rastie. Starej dáme nedalo zrejme spávať, ako je to možné, a vyvodila z toho, že vyššie deti, oproti tým v jej mladosti, sú zrejme tiež výsledkom umelých hnojív. V podstate mala pravdu. Technológiami sa kvalita života rýchlo zvyšovala.
Technológie majú skutočne obrovský vplyv na kvalitu života. Problémom však zrejme je, že tieto technológie nie sú rovnomerne dostupné všetkým ľuďom. Teda niektoré sú, niektoré nie sú. A to je príčinou či už terorizmu, arabskej jari, alebo aj globálnej krízy. Technológie totiž sú produktom výskumu a vývoja, do ktorého niekto vrazil balík peňazí, ktoré sa majú čo najskôr aj s úrokmi vrátiť. A sú vyrábané tiež nie z lásky k človeku, ale pre peniaze.
A tak môžeme na fotografiách zo sveta vidieť bosých černochov s mobilom v ruke a čítať, že napríklad firma Apple plánuje investovať do televízie a inovatívnymi výrobkami zaplaviť práve rozvojový svet. O farmaceutických spoločnostiach, ktoré lamentujú, že prichádzajú o gigatrh pre svoje pípravky na chudnutie, pretože číňania nie sú obézni, ani nehovoriac.
Snáď najrozšírenejšími výsledkami technologických inovácií, ktoré sú dostupné aj v chudobných krajinách sú kokakola, kalašnikov a informácie. Tie síce život v Afrike ani v Afganistane neuľahčujú, ale aspoň takýto život dávajú ochutnať a informujú o ňom. Či už chemickým výrobkom v červenej plechovke, alebo reklamou v televízii.
A rozpor narastá. Tam, kde by sa zišla radšej iná technika zlepšujúca život, trebárs poľnohospodárska, takzvaný civilizovaný svet predáva kokakolu a zbrane. Tie sú na obsluhu jednoduchšie a dá sa na tom rýchlejšie a viac zarobiť.
Vôbec sa potom netreba čudovať, že mladý muž z moslimskej dediny kdesi medzi Kaukazom a Atlasom viní za svoju situáciu Ameriku, a s kalašnikovom v ruke, či opásaný výbušným pásom, si ide vziať to, čo mu podľa neho patrí. To, čo vidí v televízii, na Internete, alebo o čom mu rozprávali tí, čo to videli. Nepochopí nikdy, že distribúcia bohatstva a kvalita života na svete nie je daná ani Bohom, ani Alláhom, ale iba tým, na čom a kde sa dá zarobiť.
A táto nákaza sa šíri. Grék nedokáže pochopiť, prečo má mať odrazu nižší plat ako mával, a mladí Američania vyzývajú obsadiť Wall Street. Osobne som zvedavý, kde bude ďalší „zimný palác“ a kto potiahne spúšť na kanóne nejakej novodobej Aurory.
A to všetko „pre ten umelý hnúj“.
Obrázok: (C) Shooty, SME
