Viesť taký veľký konglomerát, akým je Rímskokatolícka cirkev, je úloha „nadľudská“. Teda ak to chce človek robiť precízne. Je to zmes politiky, politikárčenia, vnútorných intríg, ba aj intríg v provinciách, a navyše aj zásadné slovo vo vieroučných a morálnych otázkach. Nepochybne je tu tím spolupracovníkov a všakovakých kongregácií, ktorí sú tam na to, aby pápežovi pripravili informácie na jeho definitívne rozhodovanie. Pravda, ak tieto informácie nevynesú von.
V čom sa však pápež Benedikt správal ako slon v porceláne, bolo jeho „pí-ár“. Iste, načo takému pápežovi je nejaké „pí-ár“, veď on je autorita sama o sebe. A tak sa vyskytovali lapsusy á la kauza Mohamed. Ono totiž je rozdiel stáť za katedrou, kde poslucháči prijímajú vedecké dôvodenie s akademickou toleranciou, a pred mikrofónom, z ktorého bulvár vytrhne pol vety.
Verím tomu, že Ratzinger nastupoval na pápežský stolec s víziou a predsavzatiami. S precíznou víziou. S víziou tak prepracovanou, že každé zakašlanie komorníka mohlo byť tým povestným závanom motýlieho krídla. V protiklade s predstavami precízneho Nemca mohol byť nasledujúci prievan naozaj hurikánom. A tomu sa čelí ťažko.
Čítal som zopár Ratzingerových knižiek, či už ich napísal pod svojím, alebo pod pápežským meno. Oslovila ma jeho profesorská precíznosť, ktorá nemala argumentačné medzery. Taktiež ma zaujali niektoré čiastočne nekonformné vyjadrenia. Číta sa to, až na nejaké výnimky, dosť ťažko. No a keď to človek zvládne a strávi, dozvie sa, že sa nič nové nedozvedel. Zistí, že prečítal opäť precízne a pedantne vyargumentovaný konzervatívny názor.
To by ale nebol až taký problém. Veď ochrana tradície je jedna z vecí, ktoré si na cirkvi vážim. Problémom však je, že svet navôkol sa zmenil a mení sa ďalej stále rýchlejšie, vrátane spôsobu myslenia a priorít človeka. Cirkev, ak chce prežiť, musí sa tomuto trendu prispôsobiť. Pozor, nie zmenou tradície a popretím hlásaných dogiem, ale jazykom. Jazykom, ktorým chce hovoriť ku človeku. Ku človeku hľadajúcemu, čeliacemu krízam, vojnám a „fejsbúku“, ku človeku, ktorý chce byť samým sebou. A to Ratzinger nevedel. Nepomohol ani Twitter.
Ďalším faktorom, ktorý mení svet cirkvi, je posun katolíckej majority preč z Európy do Afriky, južnej Ameriky, či na Filipíny. S týmto auditóriom sa tiež nedá hovoriť po latinsky s nemeckým akcentom. I tu treba zmeniť formu komunikácie. Že by toto bola tiež súčasť pokoncilového „zdnešnenia“?
Nech už dopadne konkláve akokoľvek, budúci pápež bude musieť na tieto faktory brať zreteľ. Nech už bude budúci pápež čierny, či šikmooký, bude musieť navyše zmeniť celý imidž cirkvi, nielen jej slovník. A to tak, aby tradícia aspoň v základe ostala zachovaná.
Ťažká úloha, nadľudská. Za chrbtom bude rozhádaná kúria s jej intrigami a kšeftami, a zo štvrtého poschodia domčeka bývalého kláštora bude všetko sledovať emeritný rímsky biskup. A dám ruku do ohňa, že ten mĺkvy neostane. Konečne bude mať priestor a čas na nové pojednania. Opäť v starom, tradicionalistickom duchu, ktoré nebudú mať o čitateľov núdzu.
Schizma ako vyšitá.
foto internet
