V princípe je ale jedno, či dotyční vrahovia boli Arabi, Európania, či niečo medzi. Tiež je jedno, akého boli vierovyznania a či uznávali všetkých kalifov, alebo iba Führera. No a konečne je tiež jedno, či smrtiaca zbraň bola kalašnikov zo Slovenska, alebo nôž zo švédskej ocele. Podstatou je, že vzali do ruky zbraň a zabíjali.
Jedno majú všetci títo vrahovia spoločné. A nielen oni, takmer každý dnešný človek, najmä mladí muži, a to už od chlapčenských rokov. To spoločné je znížený prah odporu voči zabíjaniu a smrti.
Multimediálna svetová dedina začala vznikať niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a ťahúnmi tohto boomu boli nie len Holywood a bulvárne médiá, ale najmä počítačové hry a internet. Dnes je každému jasné, že ak si odmyslíme sex a pornografiu, ktoré tvoria väčšinu obsahu webu, že zvyšok jeho informačného obsahu je prevažne násilie a katastrofy.
Ešte horšie je to s počítačovou zábavou. Už od osemdesiatych rokov, keď sa objavili prvé počítače, používame ich hlavne na zabíjanie. Nie, nemyslím tým riadenie zbraňových systémov, ale zabíjanie vo virtuálnom priestore za sklom obrazovky. Neexistuje domácnosť, kde by práve najmladšia generácia neprešla intenzívnym kurzom zabíjania. Neexistuje snáď domácnosť, a to nielen v takzvanom „civilizovanom“ svete, kde by netiekla krv po displeji počítača.
Poviete si, no a čo. veď aj rozprávka o Červenej čiapočke je samá krv a Dobšinský je majster hororu. Je tu ale jeden podstatný rozdiel. Kým v rozprávke dobro víťazí nad zlom, v počítačovej hre treba jednoducho iba zabíjať. Len tak pre zábavu.
Nie, nie je to sranda. Mladí ľudia majú dnes do podvedomia, hlboko – hlboko do podvedomia, vštepené zabíjanie. A keď sa vyskytne kritická situácia, či vplyvný kazateľ alebo iný „vodca“, je mladý človek k zabíjaniu oveľa bližšie, ako kedysi, keď maximom hororu bola rozprávka o stínaní deväťhlavého draka. Dnes sú scény z reálneho odrezávania hláv voľne dostupné na internete. No sú menej drastické, ako niektoré scény v počítačových hrách.
Nie, neviem, čo s tým. Asi nič. Treba si zvyknúť, že tento fenomén, toto zlo, ktorým je dnešný človek podvedome presiaknutý, prerastie z reality virtuálnej do reality skutočnej. A možno budeme niekedy svedkami lovu na ľudí podľa mobilnej aplikácie. Dnes lovíme zatiaľ len Pokémonov.
