Slovensko je mladé. A je jedno, či do jeho veku zahrnieme diskutabilnú prvú štátnosť, alebo nie. Chiméry o nejakom Svätoplukovom kráľovstve tiež veku Slovenska nepridajú. Priznajme si, že v porovnaní trebárs s Britmi, Francúzmi, alebo aj s takými Čechmi, sme ukňučané nedochôdčatá.
Keď dieťa otravne kňučí, obvykle si niečo vynucuje. Zvyklo si, že rodič radšej povolí, aby nebol ďalej rušený v šmátraní po displeji smartfónu. A keď neskôr zistí, že jeho ratolesť medzitým natrela rozhorúčený radiátor plastelínou, pripisuje to jeho úžasnej kreativite. Vyslyšanie kňučania niekedy končí katastrofou.
Dieťa si vynúti kňučaním to, či ono. Slovenský občan sa o to snaží tiež. Takéto vynucovanie predpokladá, že tu existuje nejaká „vyššia moc“, ktorá kňučaniu načúva a dané želanie splní. Za čias Pacha Hybského zbojníka bol tou autoritou zemepán, ktorému sme boli schopní aj bičík podať. Je teda potrebná bipolarita „moci“, ktorá môže všetko dať a „pracujúceho ľudu“, ktorý s nadšením prijíma poskytnuté „dary“ a so zápalom plní závery „ixtého“ zjazdu. Pravda, kým je čo dávať, alebo aspoň z čoho kradnúť.
Keď si neskôr slovač vymohla zrušenie článku štyri ústavy ostala zrazu stáť s otvorenými ústami. Chvíľu tu totiž nebol nik, kto by sa ujal roly „otca národa“, teda toho, kto „dáva a súdi“. Tento stav však trval iba chvíľku. „Otec národa“ sa rýchlo našiel, bez neho by sme boli stratení a nemali by sme komu adresovať svoje túžby a priania.
Od vtedy sa „otcov národa“ vystriedalo niekoľko. Niektorí boli úspešnejší, iní menej. Úspešní boli opäť ale iba do vtedy, kým bolo z čoho dávať, či sa aspoň tak tváriť. Alebo, a to je azda nový fenomén ostatnej doby, kým sa nenašiel nádejný nový „otec národa“, ktorý bol schopný ponúknuť národu nové hračky.
S potenciálnymi „otcami národa“ sa v dnešnej dobe akoby vrece roztrhlo. Neviem, či je to vplyv liberálnejších výchovných metód „á la Montessori“, alebo zvýšenie štatistického výskytu mesianistického komplexu. Noví potenciálni „otcovia a vodcovia národa“ predkladajú ľudu stále nové a nové lízanky všetkých farieb – od hnedej až po dúhovú – až obyčajný človek nevie, po čom má túžiť a za čo sa mu oplatí kňučať.
Kedysi nasrdený slovenský otec vytiahol na nespratné detváky trstenicu. Alebo vyťal dobre mienené zaucho, aby sa potomok spamätal. Dnes sa to už nesmie, a tak sa radšej pozeráme na plastelínou natretý radiátor. Lenže pôvodne dúhová plastelína sa na radiátore premieša a zhnedne. A na zaucho už bude neskoro.
