„A nebeské mocnosti sa budú triasť...“ To je tá správa, ktorá hovorí o dobrodružstve vnútorného adventu človeka. To je ten popis vnútornej apokalypsy, ktorá prichádza, keď človek zistí, že predkladané pravidlá a rituály akosi nefungujú, keď opadne jasličkový ošiaľ ľudovej zbožnosti a vonkajšie znaky sa vyprázdnia. Vtedy človek začína tušiť, že túto dobrodružnú mrazivú cestu musí prejsť sám...
Vtedy človek začína chápať, že ani charizmatické extázy, ani jezuitská vedomosť neposlúžia. A ten, kto nevdojak či ciaľavedome už privoňal k mystickému transcendetnu cíti, že má pred sebou ešte dlhú cestu. Cestu dobrodružnú, plnú nástrah a pascí. Dlhú, dlhú cestu tmou, ktorá zahalí jeho ego do ponurej nálady Jóba...
Áno, cez túto hustú a ťaživú tmu, cez túto vnútornú „smrť Boha“, ktorú zakúsila aj Matka Tereza a o ktorej písali mystici, musíš prejsť sám. Je to dobrodružstvo, ako v počítačovej adventúre, kde nevieš, dopredu, ktorú skúsenosť kedy použiješ. Tvoje „nebeské mocnosti“ sa otriasajú, tvoje istoty a klišé padajú ako domino. Iba cit a srdce ti napovedá kam smerovať svoje kroky. Ale nie je to cesta do prázdna? Čo ťa čaká na konci? Nový začiatok? Nová cesta? Začiatok konca? A kedy sa to skončí? Autor tejto hry ale nie je záludný a pravidlá sú jasné. Len ty ich ešte nechápeš. Ako kedysi Jób...
Ceta tmou. Tvoj vnútorný advent. V očakávaní jasného záblesku, ktorý Ti otvorí oči, aby videli a uši, aby počuli. A to je tá radostná zvesť...
foto: (C) Tibor Javor http://www.fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
Text bol v podobnom znení uverejnený v decembri 2009 na autorovom blogu na SME.
