Napriek tomu, že kresťanov všetkých odnoží v celosvetovom meradle pribúda, v jeho srdci, v Európe, pomaly vymierajú. Liberálna postmoderná spoločnosť nasýtená informáciami a informačnými technológiami už dávno zmenila nielen slovník, ale aj zmýšľanie človeka. Dávno už neplatí, že človek koná na základe nejakého vyššieho princípu. Človek koná na základe svojho okamžitého prospechu. Na základe svojho ega.
Aj „skutky lásky", aby som použil kresťanskú terminológiu, sú konané či už „božími bojovníkmi", alebo aj bežnými veriacimi obvykle úmyselne. Na základe racionálneho kalkulu, že ich konám preto, aby som si nahonobil pozitívne konto, keď prídem „na onen svet". Už dávno sa zabudlo na pôvodný význam slova „metanoia", ktoré sa dnes chápe skôr ako sebatrýznenie namiesto ako zmena zmýšľania, či postoja vo svojom vnútri.
Zmena zmýšľania nie je proces, ale zmena stavu. Je jedno, či ide o zmenu priorít v jungovskom podvedomí, alebo o „osvietenie", či iný „boží zásah, ako by to charakterizovali veriaci. Zmena zmýšľania, pokiaľ je pozitívna, vedie k tomu, že človek koná pozitívne skutky nie na základe onoho racionálneho kalkulu, ale na základe popudu z podvedomia, nevedomky. Vtedy je ego vyradené z hry a človek si vlastne ani neuvedomuje, že „koná dobro". A už vonkoncom ho ani nenapadne, že by mal konať nejaké „pokánie", či ako by to nazvali kresťania.
Racionálny kalkul, ktorý sa prejavuje napríklad exaltovaným obhajovaním vieroučných zásad trebárs v parlamente, vedie v konečnom dôsledku k pravému opaku. Aktér takéhoto konania si v prvom rade „hladká" svoje ego v predstave, že bojuje „za Krista" a keď je vysmievaný je v ilúzii, že „nesie jeho kríž". Navyše, takýmto konaním, ktoré nie je kompatibilné s chápaním publika, robí v podstate „Kristovej veci" medvediu službu.
Áno, mám na mysli všetkých tých aktivistov, ktorí či už chodia v bielej košeli s batohom na chrbte vo dvojiciach po mestách, či už stoja v podchodoch s vejárom časopisov v ruke, alebo sa snažia silou mocou presadiť mravnosť cez zákony. Mám na mysli aj takých, ktorí idú „s bubnom na zajace" a v pohode na Pohode hovoria o Bohu ako o najväčšom „pohoďákovi". Všetci títo svojím zápalom pre „božiu vec" nevedomky proti nej bojujú. Výsledok sa predsa ukáže „po ovocí".
Všetci títo aktivisti sú v konečnom dôsledku neprijatí z jednej či z druhej strany a v lepšom prípade vysmiatí, ako jeden z podobných aktivistov kedysi na aeropágu. Nepochopili totiž to, že cieľom ich snaženia nemá byť silová zmena následkov, ale zmena príčiny. A tou príčinou je ľudské ego, teda vnútorný postoj človeka. Nepochopili, že tam, kde nie sú prijímaní, mali by „striasť prach zo svojich nôh proti nim" a ísť ďalej. Nepochopili význam slova „metanoia".
Paradoxom je, že dôležitosť zmeny zmýšľania a zmeny podvedomých motivácií človeka a spoločnosti pochopili dávno všetci moderní manipulátori, dianetikmi počínajúc a politickým marketingom končiac. Títo dávno vedia, že človek potrebuje v vzory a pozitívnu motiváciu. Títo vedia ako tieto archetypy do podvedomia človeka dostať. Títo nevedomky pochopili práve význam onoho slova „metanoia", aj keď v opačnom garde.
Medzi veriacimi sa používa slovné spojenie, že „vieru treba žiť". A na to treba vnútornú zmenu postoja, nie heslá a výkriky, ani sebabičovanie. A všetko „ostatné bude pridané".
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
