Ako vidí Boh: Je bytie je len štatistika?

Mnohí veria v Boha. V toho, či onoho, každý podľa kultúry, v ktorej sa narodil a vyrástol. Niektorí v Boha neveria, niektorí veria v bohov viacerých. Štatisticky na tejto planéte však v Boha verí prevažná väčšina jej obyvateľov. Jednou z jeho vlastností je, že je večný.

Tvrdenie, že Boh je večný, má však celkom zaujímavé dôsledky. Ako večná bytosť vníma čas? Je to podobne ako s priamkou. Ak je priamka nekonečná, tak akýkoľvek menší úsek je z pohľadu nekonečna jediným bodom. Nekonečne malým. Toto by sa pochopiť ešte dalo. Horšie je to s večnosťou, teda nekonečnou existenciou v čase. Pre akúkoľvek entitu, o ktorej tvrdíme, že je večná, sa všetko vlastne odohráva v jediný okamih. Všetko. Od vzniku vesmíru, po jeho koniec, či znovuzrodenie, od narodenia človeka po jeho smrť.

Ťažká abstrakcia. A ešte ťažšie je predstaviť si, ako takáto večná bytosť vníma pohyb, teda zmenu v priestore závislú na čase. Napríklad pohyb auta na ceste, či mávnutie rukou. To auto totiž, z pohľadu večnej bytosti, sa bude nachádzať vo všetkých fázach svojho pohybu naraz. V jediný singulárny okamih, avšak s rôznou štatistickou „intenzitou“ prítomnosti v jednotlivých miestach svojej dráhy. 

Dalo by sa to predstaviť ako fotografia zachytávajúca pohybujúci sa objekt nasnímaná na dlhý čas. Ten zlomok sekundy, ktorý zamrazil prítomnosť človeka na viacerých miestach na fotografii, sa ešte pochopiť dá. Ako si však si predstaviť, ako nás vidí večná bytosť, akou je, ako veríme, Boh? Sme pre Boha iba štatistické rozloženie zhlukov atómov a iných častíc v priestore?

Staré národy vedeli svoje. Možnože vedeli viac, ako dnešní fyzici a kozmológovia s celým svojim ťažkým matematickým aparátom. Staré národy verili, že okrem nami vnímaného sveta, teda štvorrozmerného časopriestoru – povedali by sme dnešným jazykom, existuje ešte iná úroveň jestvovania. Akási úroveň bytia, kde naše chápanie času neplatí. Možno to bola reflexia, či intuitívne tušenie toho, čo dnešní kozmológovia popisujú teóriami o mnohodimenzionálnom univerze, či dokonca multiverze. Staré národy dnešnú matematiku nepoznali. Tieto úrovne bytia však dôverne poznali, a to z vlastnej skúsenosti.

Niekedy sa tieto sféry nazývali „ríša mŕtvych“, inokedy azda „kráľovstvo nebeské“. A tam náš čas neplatil. Podľa starých Egypťanov kým v našom svete „živých“ čas plynul, v „ríši mŕtvych“ nie. Tam čas iba jestvoval, akoby stál. Do tejto ríše však vedeli vstupovať, fungovať v nej, aj sa z nej navracať a prinášať informácie následne prakticky využiteľné. Dokonale vedeli spojiť bytie „nad časom“ s bytím „v čase“. Vedome komunikovať s touto „vyššou“ úrovňou jestvovania a transformovať vnemy „odtiaľ“ do ľudskej reči a symbolov.

Dnešný človek na takéto „rozprávky“ neverí.  Aj keď  tvrdí, že verí v Boha. Avšak potom sa stáva iba matematickou štatistikou. Rozmazaným mávnutím ruky na fotografii.