Svetom rezonujú počty zabitých teroristov a obetí leteckých katastrof. Klonované mäso a ropa v oceáne. Priúzke diaľnice nášho života nás vedú nevedno kam. Stále rýchlejšie. Zabúdame na čaro okamihu a žijeme už pozajtra. A predsa. Prítomný okamih je jediným, ktorý existuje. A my to nevieme.
Nechceme sa nechať spútať Bohom, ani Alahom a spútavame sa vlastnou závislosťou. Závislosťou na nezávislosti, na fiktívnej slobode. Na slobode, ktorá nás núti isť von, lebo von sa chodí, mať plazmu, lebo ju vymysleli a byť na fejsbuku, lebo inak by sme neboli. Dávno sme zabudli na to, prečo tu vlastne sme. Stali sme sa kusom mäsa, ktorý ovláda neviditeľný matrix falošnej existencie. Sme anjeli, čo nikdy nevzlietnu.
Odpadlí kňazi, je jedno z akej cirkvi, vlastne ani neodpadli. Oni totiž, tak ako aj milióny, iba nepocítili to jemné chvenie, ten vánok čohosi zvnútra, tú inšpiráciu, ktorá prichádza nevedno odkiaľ. Možno cez ruky biskupa. Inšpiráciu, ktorá napísala „deviatu“ ale aj stvorila atómovú bombu. Vánok ducha.
Ten vánok, ktorý manipulátori v kreatívnych štúdiách, či v politických kabinetoch, dokážu majstrovsky usmerniť vo svoj prospech. V prospech rácia, v prospech konzumu. Hovoria tomu kreativita.
Kreativita je od slova tvoriť. A duch naozaj tvorí. Ten duch, čo je v nás, ten duch, ktorému dáva priechod myšlienka. Na počiatku bolo slovo. Slovo - vyjadrená myšlienka.
Jedno, myslím indické, príslovie hovorí: „Každý je sám svojho osudu strojca“. A iný klasik povedal: „Myslím, teda som“. Koľko obrazov sa nám v každom okamihu premieta pred naším vnútorným zrakom? Áno, viem. Vedomie, podvedomie, neuróny a synapsy, asociatívna pamäť a tak ďalej. Všetko dokážeme pomenovať. Každú myšlienku. Aj vysloviť.
A vlastne ani vysloviť netreba. „Je spravodlivé, isté, skutočné, že to, čo je dolu, je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dolu, aby dokonané boli divy jednej veci.“ Dávna pravda, zachytená na Smaragdovej doske. Človek je tvorca. Tvorca svojej reality, nech by mala akýkoľvek počet rozmerov a podliehala akýmkoľvek „superstrunám“.
Človek je tvorca. Ovláda nevedomky obrovskú silu. Silu ducha. Nevedomky tvorí svoj svet, svoju budúcnosť, svoju realitu. Dobrú, aj zlú. Stačí aby si „žiadostivo pozrel na ženu a už si s ňou zhrešil“. Nie, to nie je o sexe. To je o tom, že mysľou tvoríš. Realitu, prítomný okamih a všetky okamihy budúce.
Nič nie je náhoda. Nič sa nedeje len tak. Všetko je v našich rukách, v našich slovách, myšlienkach a obrazoch. Sme totiž anjeli. Anjeli, čo nikdy nevzlietnu. Pretože ich myseľ už necíti ten vánok. Vlastne necíti už nič. Iba ich telo cíti chlad studenej kamennej dlažby...
foto: (C) Tibor Javor
