Táto stará kniha bola snáď tisíc krát analyzovaná a rovnaký počet krát nepochopená a prekrútená. V podstate ako väčšina diel tohto filozofa, ktorý svoje výkriky do tmy vtedajšej spoločnosti adresoval vlastne až dnešnému čitateľovi. A možno ani ten dnešný čitateľ nerozumie a nepochopí, súc unášaný kultúrou „gúglu“ a lacných informácií, čim bulvárnejších tým lepšie.
Nietzsche v úvode svojho Antikrista píše: „Táto kniha patrí ľuďom najvzácnejším. Snáď ani nikto z nich ešte nežije. Sú to tí, ktorí porozumeli môjmu Zarathustrovi... Až pozajtrajšok náleží mne...“ Tak ako Zarathustra je mystická filozofia, kde Nietzsche cez narážky, podobenstvá, absurdnosť situácií a „protimluvy“ vyjadruje svoje vnútorné presvedčenie o nutnosti prekonania človeka sebou samým, Antikrist je akýmsi „post-rest“ manifestom. Na prvý pohľad manifestom proti cirkvi a viere ako takej. Vlastne viere takej, ako ju poznáme aj dnes.
Naivní ateisti nielen Nietzscheho čias jasajú: „Ten im to dal!“ A naivní apologéti cirkvi zasa zľahčujú: „ Veď on iba správne kritizuje pomery svojej doby...“ Ibaže ani jedni, ani druhí nepochopili. Antikrist je ódou na Krista.
Ódou na pravý a nefalšovaný život tohto „jediného kresťana“ v spojení s Bohom. Nietzche píše: „V celej psychológii evanjelia chýba pojem viny a trestu, a taktiež pojem odmeny. Je odstránený „hriech“, každý dištančný pomer medzi bohom a človekom, - práve to je to „radostné posolstvo“. Blaženstvo sa nesľubuje, nie je viazané podmienkami: je to jediná realita – všetko ostatné sú znamenia, aby o ňom hovorili... Následok takéhoto stavu sa premieta do praxe, do vlastnej praxe evanjelia...“ A o pár odsekov dodáva: „Život vykupiteľov bol takáto prax, - ani jeho smrť nebola nič iné... nepotreboval už formule, nepotreboval už rítus pre styk s bohom, - ba ani modlitbu.... Nie „pokánie“ je cesta k bohu, nie je ňou „modlitba za odpustenie“: jedine „prax evanjelia“ vedie k bohu, práve ona je „boh“... „
Zdá sa, že Nietzsche veľmi dobre pochopil, o čo onomu „jedinému kresťanovi“ išlo. Zdá sa, že s ľahkosťou odhodil prvú, dnes už „zahnívajúcu“ vrstvu evenjelia, pre ktorú odporúčal použiť „rukavice“ pri čítaní tej knihy. Zdá sa, že pochopil aj vrstvu druhú a ponoril sa zľahka aj do vrstvy tretej, mystickej: „Ak rozumiem niečomu na tomto veľkom symbolistovi“, píše ďalej o Kristovi, „tak tomu, že uznáva iba vnútorné reality za reality, za „pravdy“, - že videl vo všetkom ostatnom, vo všetkom prirodzenom, časovom, priestorovom, historickom iba znamenia, príležitosť na podobenstvá...“ A pokračuje: „Kráľovstvo nebeské, to je stav srdca, - nie niečo, čo príde „nad zemou“, alebo “po smrti“... Kráľovstvo božie nie je ničím, čo sa očakáva, nemá včerajšok ani pozajtra, nepríde za „tisíc rokov“, - je to skúsenosť jedného srdca, je všade, nie je nikde...“
Nietzsche pochopil to, čo nepochopili a nepochopia tisíce teológov, ktorí sa neodvážia nič viac, iba evlilibristiku s písmom a premiešavanie citátov vytrhnutých z kontextu. Škoda iba, že sa stal lacným symbolom boja proti cirkvi a lacnou zbraňou ateistu.
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
