Boh nie je automat na colu. Tisíce odriekaných modlitieb človeka v ťažkej situácii, utrpení, či chorobe poväčšine nepomáhajú, či už sa človek modlí za to, či ono. A má to vlastne zmysel? Kresťania tvrdia, že vlastným utrpením dopĺňajú utrpenie Kristovo. Že utrpenie je akási skúška zoslaná Bohom na jemu najmilších. Možnože dokonca akási výsada. Mnoho mučeníkov vraj túžilo, aby ich roztrhali šelmy v rímskej aréne. Je Boh taký brutálny?
Človek, kresťan, vystavený utrpeniu má dve možnosti. Buď zanevrie na Boha, alebo sa zblázni. Na Boha zanevrieť nemôže. Veril mu predsa celý život. Neostáva teda nič iné, ako potlačiť pud sebazáchovy a bolesť vnímať ako dar. Je to akési šialenstvo. Tretej možnosti niet. Nebude prvý ani posledný. Životopisy svätých sú plné vzorov. A Boh bude preňho opäť láskavý a s láskou bude zosielať ďalšie utrpenie.
Je toto však tá pravá podstata kresťanskej viery? Viery, ktorá hovorí, že Boh je absolútne dobro? Táto otázka rezonuje už tisícročia. Minimálne od čias, kedy sa debatovalo, čiou vinou bol jeden chudák slepý od narodenia. Vtedy bol ten chudák uzdravený a nikto nežiadal, aby trpel spolu s ukrižovaným. Podobných príkladov uvádzajú tie isté spisy viacero. Vykladači Písma sa mýlia. Ak bolo vykúpenie dokonalé, nepotrebuje žiadne spoluutrpenie. Ak dokonalé nebolo, tak bolo iba zbytočným divadlom.
Boh totiž nie je automat na colu. Nepotrebuje ani mince, ani obety. Aj na kríži zomrel sám.
foto: (C) Tibor Javor http://www.fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
