Zavreli sme Krista do svätostánku a chceme, aby tam aj ostal. Zavesili sme nad túto zdobenú skrinku svetlo, ktoré akoby žalostne nahrádzalo Jeho svetlo v nás. Zavreli sme Boha do skrine a neboli sme prví... V jednom židovskom vtipe sa malý Kohn pýta, ako to je s tým kresťanským Bohom. „Veď Boh je predsa všade, ale oni ho majú zavretého v kostole", vyzvedá. Dostáva sa mu priam schrödingerovská odpoveď: Boh je síce všade, ale tam má svoje „obchodné zastúpenie".
Bežný katolícky „mainstream" naozaj akoby mal poväčšine s Bohom iba akýsi „obchodný vzťah". Síce sa už Boha nesnažíme uplácať tučnými obetami ako kedysi Židia v jeruzalemskom chráme, ale naša komunikácia s ním sa obmedzuje na žiadosti a prosby typu „daj", „zariaď nech sa stane", „vyslyš nás" a tak ďalej. Aby som však nebol nespravodlivý, dokážeme niekedy aj poďakovať. A život ide ďalej. Život, do ktorého nech sa nám Boh radšej nemieša. Boh, ktorého sme zavreli do skrine a na svetlo sveta ho vyberieme tak akurát na Božie Telo.
Ten mladý Kohn z onoho židovského vtipu mal pravdu. Boh je všade. Je nielen vo veľkosti kvanta, v bite informácie, či v prírode a v jej zákonitostiach. Je v nás, v našom nevedomí, či „srdci" ako ho kvetnato pomenúva teológ. Jeho energia, či Duch, pôsobí či si to prajeme, alebo neprajeme, či sme si toho vedomí, alebo nie. Toto však v racionálnom svete moderné nie je. Tak sme si Ho zavreli do skrine. My, čo si hovoríme „veriaci".
Veríme v Boha, ale radšej v Boha v skrini. V skrini, ktorú pootvoríme, iba keď sme v koncoch. Poväčšine. A tí z nás, ktorí nevdojak pocítili ono vanutie Ducha, sa radšej ani nepriznajú. Nie je to moderné. Boh patrí predsa do súkromia. Najlepšie do skrine.
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
