Boh zázraky nekoná

Na kresťana poriadne provokatívne tvrdenie. Veď fenomén rôznych „zázrakov“ je starý ako ľudstvo samo. Cirkev pridala k tomu pravidlá, čo zázrakom je a čo nie, kedy a na príhovor ktorého svätého sa zázrak stal, kedy nie. Komisie majú čo robiť a teologické zdôvodnenia sú zložitým čítaním.

Pravoverný kresťan, žid, či moslim bude dôvodiť prechodom červeného mora, či Mojžišovými zodvihnutými rukami, pod ktorými Izraeliti víťazili nad svojimi vojenskými nepriateľmi. Kresťan pridá rôzne novozákonné udalosti, počínajúc uzdraveniami pod Ježišovými rukami. Budú sa biť za svoj názor do krvi a nedajú ani vetu dopovedať.  S týmito diskutérmi sa sporiť nechcem. Na ich margo dodám iba sarkastickú poznámku, že mi trápne znie napríklad tvrdenie, že na pokyn človeka sa dá do pohybu Duch a zostúpi trebárs na birmovanca. Človek velí Bohu. Podobne ako Benjamin Franklin svojím vynálezom bleskozvodu uzemnil Perúna.

Nechcem sa posmievať a ani spochybňovať existenciu udalostí popísaných v Písme. Dokonca nie som ani zástancom Dänikena a jemu podobných. Chcem iba poukázať na paradox. Veriaci odprisahajú dokonalosť a neomylnosť Boha, ktorý vlastným tvrdením „a bolo to dobré...“ potvrdil dokonalosť stvorenia vrátane všetkých jeho pravidiel fungovania. A sú to tí istí veriaci, ktorí sú presvedčení o neustálom zasahovaní božej ruky činiac „zázraky“. Zázraky priečiace sa fyzikálnym a prírodným zákonom. No akýmkoľvek činom „mimo zákon“ by Boh poprel sám seba. Ako tvorcu sveta i jeho zákonov.

V dnešnej dobe sa empíria posunula od zjednodušeného newtonovského chápania sveta do chápania relativistického a štatistického. A to celkom v praktickej rovine. Napríklad bez neustálej korekcie relativistických chýb by nefungoval ani dennodenne používaný GPS a bez štatistickej fyziky by zrejme nepracovali ani čipy v mobilných telefónoch. Áno, aj toto všetko sú „zázraky“. Ale tieto zázraky rámec daných zákonov neprekračujú. Skôr potvrdzujú ich genialitu. Franklin a jeho bleskozvod je príliš banálny pre vek hadrónových urýchľovačov.

Kdesi som čítal zaujímavý príklad o obmedzenosti chápania viacdimenzionálneho priestoru. Predstavte si dvojrozmerné červy plaziace so vo svojom dvojrozmernom priestore. No, vlastne trojrozmernom časopriestore, po plochom hárku papiera. Tieto červy nikdy nepochopia vertikálnu prekážku, ktorú im postavíte do cesty. Jednoducho pre nich nebude jestvovať a iba sa budú čudovať, že tým smerom sa ďalej plaziť nedá. Sme na tom podobne. Dnešná fyzika však našťastie tvorí multidimenzionálne matematické modely na popísanie funkcie vesmíru a výskyt subatomárnych častíc skúma štatisticky.  Odkrýva ďalšiu vrstvu poznania existencie.

Boh zázraky nekoná. Boh koná tým, že jestvuje. Tým, že jestvuje v existencii  svojich zákonov.  „Sme božími deťmi, ale ešte sa neukázalo, čím budeme“, ako sa kdesi hovorí. Ukáže sa to, až zabudneme na obmedzenia  „západnou kultúrou“ zracionalizovaného štvorrozmerného videnia sveta. Potom snáď pochopíme aj rozmery vyššie.