Pred pár dňami som čítal jednu veľmi zaujímavú analýzu, pojednávajúcu na podklade historického vývoja v cirkvi o nutnosti jej inštitucionálnej reformy. Inými slovami o potrebe zmeny prinajmenšom tak podstatnej, ako bola tá, o ktorú sa snažila reformácia. Teda v podstate o zrušenie hierarchickej štruktúry a odpútanie sa od biskupskej postupnosti. Takáto reforma by však urobila z katolíckej cirkvi iba jednu z asi 30 tisíc súčasných kresťanských denominácií...
Spomínaná analýza, podobne ako mnohé iné na podobnú tému, v podstate nazerá na katolícku cirkev ako na celosvetovo pôsobiaci medzinárodny koncern, a diskutuje, či je na mieste ho riadit manažérsky "plochými" štruktúrami, či holdingovým prepojením, alebo systémom hierarchicky usporiadaných dcérskych spoločností. To, čo mi na tomto, inak výbornom texte chýba, je reflexia idey a reflexia, ako formovanie tejto idey vplývalo na vznik „manažérskej nadstavby“ cirkvi. Mám na mysli nielen vysporadúvanie sa s rannými "herézami", vplyv církevnych otcov, a rozchod s Origénom či gnostikmi. Mám na mysli vlastne vysporadúvanie sa s vtedajšíim názorovým pluralizmom. Prvé koncily mali s tým veru čo robiť, a keby Konštantín nezasiahol, tak by sa veci istotne odvíjali inak.
Cirkevný krutý „stredovek“ priniesol množstvo závažných názorov, ktoré však napokon scholasticky vyústili do „ideologickej“ podpory Konštantínom zafixovaného „status quo“. V tomto období sa ale udialo niečo podstatnejšie, o čom sa málo hovorí. Snáď iba v kontexte pálenia bosoriek. V tomto období nastal odklon od čoraz vzácnejšieho mystického nazerania na základnú ideu kresťanstva a na Boha. Všetko začínalo byť akosi nalinkované a aj mnohí dnes uznávaní kresťanskí mystici to mali vtedy namále. Ono totiž mystické nazeranie a skúsenosť často presahuje písané pravidlá a zákony.
Trochu si pomôžem myšlienkami Richarda Rohra, známeho amerického františkánskeho kňaza a teológa. Rohr sa vo svojej knihe „Skryté veci“ snaží priblížiť vývoj kresťanskej „ortodoxie“ (v širšom slova zmysle) zaujímavou úvahou, ktorú začína citátom: „Obchádzate more aj zem, aby ste získali jednoho nového veriaceho, a keď sa ním niekto stane, urobíte z neho syna pekla, dvakrát horšieho, ako ste sami!“ (Mt. 32,15). Rozoberá ďalej dve možné cesty duchovného rozvoja a ich potrebnej rovnováhy, teda cestu tradície „znalosti“ a cestu tradície „neznalosti“. Cesta „neznalosti“ uznáva nemožnosť dokonalého poznania pravdy, je to cesta, „kde sa pohybujete mimo slov a obrazov do ticha“. Naopak cesta „znalosti“ je taká, „na ktorej používate slová, idey a obrazy“. Tieto obidve cesty boli v kresťanstve kedysi v tak potrebnej rovnováhe. Dnes pozná moderný človek cestu „do ticha“ vedúcu k pocitovému poznaniu „úžasného“ iba v podaní „východných“ budhistických a hinduistických smerov.
Rohr ďalej rozvádza: „Cesta „neznalosti“ bola od doby protestantskej reformácie málo používaná, málo vysvetľovaná a málo rozvíjaná. V skutočnosti sme sa začali hanbiť za svoje „nevedenie“ a snažili sme sa svoje bitky bojovať racionálne. Počas niekoľkých storočí bolo náboženstvo na Západe v defenzíve, malo mentalitu „obliehaných“, v ktorej sme potrebovali istotu a jasnosť a v ktorej bol malý priestor pre „nevedenie“ a mystickú tradíciu. V tomto obrannom postavení sa nachádzame dodnes, teraz sa však bránime sekularizmu, New Age a medzináboženskému dialógu, ktoré všetky, každý svojím spôsobom, zdanlivo ohrozujú náš základný pocit identity. Najpodstatnejšie však je, aby sme v súčasnej dobe znova tieto dva prúdy, znalosti a neznalosti, integrovali.“
Uprednostňovanie cesty „znalosti“ vedie v konečnom dôsledku ku „zbožšťovaniu“ pravidiel a predpisov, kánonu a cirkevných zákonov, čoho následkom je nielen odvrhnutie každého, kto sa snaží hľadať najzákladnejšiu ideu v hĺbke ticha, ale aj čoraz hlbšie zabetónovávanie vyhláseného „organizačného poriadku“ a nárast fundamentalizmu. Rohr to formuluje takto: „Fundamentalistický spôsob myslenia má natoľko rád odpovede a vysvetlenia, že si zámerne nevšíma to, ako dejiny k týmto vysvetleniam došli, alebo ako samoúčelné tieto vysvetlenia sú. Uspokojivá nepravda je nám príjemnejšia ako neuspokojivá pravda...“
Pre dnešnú situáciu v katolíckej cirkvi je teda symptomatické, že sa úmorne snažíme dodržiavať všetky pravidlá „organizačného poriadku“, ktorý sme si sami vytvorili, zabúdajúc na to, čomu má slúžiť. A keď už kritizujeme, tak zase jedine prehrešky voči nemu. Najsmutnejšie však je: Nič a nikto nás nevedie a ani nemá snahu viesť po onej mystickej cete „neznalosti“, ktorá jediná je schopná vstupovať priamo do podvedomia človeka. Vstupovať do jeho „srdca“ akýmsi „bajpasom“ obchádzajúc rácio tak zdeformované bulvárom a médiami. Radšej uprednostníme priame pokyny GPS navigácie, akoby sme sa mali zamýšľať nad mapou...
foto: (C) Tibor Javor
