Domáce násilie však nie je iba vynútený sex medzi partnermi, či manželmi. Nie je to iba bitka slabšieho pohlavia, či telesné tresty detí. Domácim násilím je aj psychické týranie, zneužívanie, zotročovanie. A to, netreba zabúdať, nielen muža voči žene, ale často aj naopak. Jednotiacim faktorom je, že sa odohráva za zatvorenými dverami a že ho poväčšine nikto neohlási. Až keď je neznesiteľné, alebo dôjde k ublíženiu na zdraví.
Čo s tým všetkým má spoločné ale cirkev? A prečo zatvára oči? Kňazi a kazatelia majú kázne plné všakovakých morálnych poučení a reči plné lásky k blížnemu. Sú schopní pranierovať predmanželský sex, ale ešte som nepočul žiadnu kázeň na tému domáceho násilia. Skôr naopak, žena má byť podriadená svojmu mužovi. Druhú časť myšlienky apoštola Pavla, že muž má milovať svoju manželku, dodajú poväčšine iba ako povinné cvičenie.
Nemyslím si ale, že by to bol ich „zákerný“ úmysel. Najmä katolícki kňazi nemajú praktickú skúsenosť s fungovaním rodiny. Ani neboli v tomto smere dostatočne poučení a formovaní. Navyše, katolícke cirkevné predpisy ohľadne manželstva sú hádam najprísnejšie. Dokonca aj v povestnom práve „šaría“ existuje možnosť rozvodu manželstva, pravda, žena aj tu ťahá za kratší koniec.
Rozviesť katolícke manželstvo je nemožné, jeho anulovanie iba za splnenia výnimočných podmienok. Tými však domáce násilie nie je a žena je kňazom obvykle povzbudzovaná ku kajúcemu znášaniu utrpenia a k láske k násilníkovi. V najlepšom prípade môže dôjsť k rozluke manželov, ale manželstvo ostáva platné a žena sa nemôže cirkevne znova vydať.
Rozluka, či rozvod sú iba krajné riešenia. Tu majú cirkvi svoje pevné pravidlá. Iba máloktoré ale majú odporúčané postupy, ako takto týraným ľuďom pomáhať, o prevencii ani nehovoriac. Domáce násilie, aspoň pre katolícku cirkev na Slovensku, akoby neexistovalo. Stalo sa akýmsi cirkevným tabu.
Myslím si, že sporiadaný život rodiny je rovnako „pro life“ ako nesúhlas s potratmi. Možno že je to téma ešte dôležitejšia, pretože sporiadaná rodina je prirodzenou prevenciou mnohých ďalších problémov. A dobré vzťahy v rodine nezaručí žiadna ústava ani žiadna represia. Tu vidím obrovský priestor na uplatnenie autority kňazov, pravda ak nejakú v dnešnom svete ešte majú. Tu vidím množstvo nevyužitých možností na preventívne pôsobenie, ako aj na včasnú „diagnózu“ a pomoc.
Vo svete je situácia podobná. Ani katolícki kňazi, ani protestantskí pastori nehovoria vo svojich kázňach radi o domácom násilí. Napriek tomu, že podľa výskumov je v Amerike 30% žien a 10% mužov vystavených v manželstve násiliu, drvivá väčšina kňazov a pastorov túto tému vynecháva. Mám pocit, že ak by sa prieskumy na túto tému uskutočnili na Slovensku, dopadlo by to podobne, ak nie horšie. A pritom je v biblických textoch dosť záchytných bodov a ponaučení na túto tému, o všeobecnom príkaze lásky ani nehovoriac.
Iste, jestvuje na Slovensku mnoho rôznych aktivít a zariadení, ktoré sa prevencii a pomoci obetiam domáceho násilia venujú. Mnohé sú aj cirkevné. Neviem však o nejakej koordinovanej iniciatíve vychádzajúcej z našej slovenskej „cirkevnej vrchnosti“. Možno sa mýlim, a zrejme nemám dostatok informácií. No určite naša KBS nevydala taký komplexný „manuál“ ako jej americký náprotivok. Školenia snúbencov o Billingsovej metóde nestačia.
Na Slovensku máme rôzne pochody za život. To, čo ale nemáme, je pohľad do vlastných radov cirkvi. V oblasti prevencie domáceho násilia. „Pro life“ predsa nie je iba antipotratová agenda.
