Tušíte správne, je to o sexe. Poďme ale po poriadku. Miliardy vyznávačov vyššie uvedených vierovyznaní odvodzujú svoje náboženstvá od takzvaného „starého zákona“. Starý zákon vznikol zhruba pred tritisíc rokmi a je dosť dobre možné, že staval na tradíciách ešte starších. Podstatnou časťou tejto zbierky spisov je Pentateuch, teda Päť kníh Mojžišových. Autor sa v nich snažil ustáliť akýsi komplexný kódex viery, života a života vo viere pre svoj národ po jeho exode z Egypta.
Tu sa zrejme po prvý krát objavuje „desať slov“, ktoré dnes poznáme pod názvom „desať božích prikázaní“. Zaujímavé je, že napriek drobným formulačným zjednodušeniam a prispôsobeniam jazyka doby, ostali celé tie tisíce rokov zachované bez obsahovej zmeny. Dokonca aj odlišné denominácie vykladajú jednotlivé príkazy v podstate zhodne, jedine poradie príkazov môže byť trocha zmenené.
Tradícia hovorí, že tieto prikázania boli napísané na dvoch kamenných doskách, ktoré sa ale k národu dostali až na druhý krát. Keď totiž Mojžiš po dlhej meditácii na hore prinášal tieto dosky do tábora, od zlosti ich roztrieskal, lebo videl, že jeho ľud sa zvrhol a chlastal a hýril okolo zlatého teľaťa. Keď sa ukľudnil, vrátil sa na vrch pre dosky nové.
Desať prikázaní je rozdelených na dve časti. Prvé tri, vraj napísané na prvej z dosák, sa týkajú vzťahu človeka k Bohu. Zvyšných sedem bolo napísaných na doske druhej a týkajú sa pravidiel života. A práve tu kdesi je zakopaný pes
Pozrime sa teda, čo moderného človeka na tom desatore serie. Moderného človeka prvé tri prikázania nezaujímajú. Boha si predstavuje iba ako komiksovú postavu z nejakej fresky, a to že by mal byť iba jediný, ktorému by mal vzdávať úctu? Veď je to na smiech. To má radšej za „svojho boha“ nové auto, džínsy svetovej značky, alebo konto v banke. No a ten sviatočný deň? To sa už úplne zabudlo, ako vznikol. A vlastne máme sviatočné dni dva, a párty sa začína už v piatok večer.
S prikázaniami o živote je to už zaujímavejšie. Kto desatoro nepozná, ani mu nepríde, že ak žije poctivo a úprimne, žije podľa neho.
Štvrté pravidlo napríklad hovorí o potrebe úcty k rodičom. O tejto potrebe nik nepochybuje, aj keď sa dá dôvodiť, že bolo napísané v zmysle akejsi poistky pre starších ľudí, keďže pred tritisíc rokmi neexistovali sociálne poisťovne. Ale v princípe s týmto príkazom by nemal mať nikto problém.
Piate prikázanie hovorí „nezabiješ“. Otázka znie, prečo bolo dané takéto pravidlo? Veď v živočíšnej ríši sa obvykle nestáva, že by šelmy iba tak zo zábavy zabíjali, a už vonkoncom nie v rámci svojej svorky. Prečo človek takéto pravidlo dostal je asi skryté v jeho povahe, ktorá je schopná ísť za svojím prospechom doslova „cez mŕtvoly“. Vojny hovoria svoje. Ale aj tak, rozumne zmýšľajúci normálny človek považuje toto pravidlo za jeden zo základov morálky.
Desatoro obsahuje aj základ ochrany majetku. Je to v sedmičke a v desiatke. Sedmička zakazuje krádež a desiatka to ešte priklincúva, že ani právnymi kľučkami, či podvodom nemáme mať snahu získať to, čo patrí inému.
O matke podvodu, o lži, hovorí ôsme pravidlo. Nebudeš krivo svedčiť. Áno, aj toto považuje moderný človek za základ morálky. Aj keď sa toto pravidlo najlepšie a najčastejšie porušuje.
Zatiaľ teda ani postmoderný liberál nemá s desatorom problém. Boh ho nezaujíma, a všetko ostatné v podstate je aj na jeho vlastný prospech. V dnešnej dobe ale problém začína pri šesťke a vrcholí v deviatom prikázaní. A tie sú o sexe.
Do môjho sexu nikoho nič a s kým spím nech sa nestará ani Boh. Šieste prikázanie totiž hovorí“ „nezosmilníš“. Za „smilstvo“ sa v zmysle tradície považuje akákoľvek pohlavná aktivita mimo uznaného manželstva. Za manželstvo sa zasa považuje zväzok muža a ženy, uzavretý verejne a neodškriepiteľne. Spomínané „náboženstvá knihy“ ale podľa svojich osobitých tradícií umožňovali a niektoré aj umožňujú manželstvo muža s viacerými ženami a spôsob uzavretia manželstva je taktiež rozdielny. Niektoré z nich poznajú aj rozvod, avšak aj tu je žena, pokiaľ sa neprevinila, dosť chránená. Naopak, ak sa previnila, ešte aj dnes by bola v niektorých oblastiach sveta ukameňovaná.
Tak toto modernému človeku už vôbec nevonia. Sex sa stal súčasťou denného života a kto nemá už na základnej frajerku je menejcenný. No a manželstvo? A načo. Zbytočná papierovačka. Naopak zaujímavé je, že tí, ktorí nespadajú do klišé muž-žena, by zasa nejaké to úradné potvrdenie správnosti svojho počínania prijali.
Deviate prikázanie ide ešte viac do hĺbky. Hovorí: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.“ Kedysi sa to dávalo aj do vzťahu s nasledovným desiatym príkazom týkajúcim sa ochrany majetku. To, že túžba po cudzej žene je nesprávna, hovorilo nielen o ochrane manželstva, ale aj o čomsi hlbšom. Nemusíme sa ani odvolávať na nejakú Jungovu teóriu aby sme vedeli, že túžba je matkou činu. V širšom výklade by sme sem dnes mohli zahrnúť trebárs aj modelku na bilborde propagujúcu prací prášok. Aj to našu myseľ manipuluje cez naše sexuálne podvedomé túžby.
Toto prikázanie je tiež postmoderným liberálom považované za obmedzenie ľudskej slobody. Veď čo koho do toho, že si človek rád pozrie erotický klip, alebo susedin výstrih? Čo koho do toho!
Tak a sme pri závere. Boh nás nezaujíma, podľa morálky ako tak žijeme a na sex nám nesiahajte. A ani na naše svedomie. A ten, kto to robí, je stredoveký tmár.
