Zo všetkých vymenovaných heréz je snáď najväčším strašidlom gnóza. Možno preto, že počas cirkevnej histórie sa ňou zaoberali významní apologéti a poukazovali na jej škodlivosť pre kresťana. Argumentovali najmä popretím Kristovej spásonosnej úlohy a vyznávaním akýchsi pseudobožstiev, ako je Demiurg a podobne. A tento obraz gnózy pretrváva dodnes.
V prvom rade by sme mali vedieť, že gnóza nie je kresťanská heréza. Je to akýsi súhrnný názov pre viacero podobných myšlienkových smerov, ktoré vznikli na Strednom Východe zhruba sto-dvesto rokov pred Kristom a ich význam sa vytratil na prelome druhého a tretieho storočia. Snáď s výnimkou Markiónovcov, ktorí ako organizovanejšia cirkev pretrvali do storočia šiesteho.
V čom spočíva teda nebezpečenstvo gnózy pre kresťana? Český religionista David Zbíral charakterizuje gnózu takto: „Gnóze je náboženstvím spásy, které se odvolává na tradici o zjeveném poznání (gnósis) pravé podstaty světa a Boha, jež je božím poslem odhalena nevelké skupině vyvolených a umožňuje jim vysvobození ze zajetí ve světě hmoty a výstup k Bohu. Mezi základní problémy, kterými se gnóze zabývala, patří především problém zla a hledání nových odpovědí na základní existenciální otázky v době společenské a kulturní destabilizace, odpovědí, jež by byly přijatelnou alternativou k tradičním koncepcím, které již nedokázaly člověka uspokojit, především v oblasti osobní zbožnosti."
To, čo platilo koncom prvého storočia, kedy sa kresťanské obce ocitali v neukotvenej situácii, stratiac väzbu na synagógu aj na svojich prvotných zakladateľov, a súc vystavené nevraživosti prostredia, platí aj dnes. Dnes tiež člověk hľadá odpovede na existenciálne otázky a prijateľné alternatívy k tradičným konceptom. O zle ani nehovoriac.
Problém „lákavosti" gnózy je ale hlbší. Pôvodné Kristovo učenie nebolo iba to, čo na sklonku svojich životov zhrnuli autori evanjelií do svojich spisov. Tieto spisy sú akoby pripomienkou na základné pravidlá, ktoré musel adept Kristovho učenia dodržiavať, aby neskĺzol a aby získané „charizmy" nezneužil. Áno, prvotné učenie bolo hlboko „mystické", povedali by sme dnes. Vlastne to nie je nič nové, Skutky apoštolov a podobné spisy hovoria dosť jasne.
To, čím si Kristovi nasledovníci získavali nových veriacich nebola teda iba verbálne šírená „blahozvesť", ale aj praktické poznanie techník, ktoré by sme dnes zaradili medzi technológie mimosmyslového charakteru, či mentálneho pôsobenia, aké vyučujú všetky v úvode spomenuté smery. Nič nového pod slnkom, hovorí sa tomu aj meditačné či modlitebné techniky. Alebo „pôsobenie Ducha Svätého", povie kresťan.
Vyznavači gnózy boli v tejto oblasti mimoriadne znalí a možnože išli ešte trocha ďalej, ako Kristovi učeníci. Apoštoli, totiž, dodržiavali určité pravidlá, ktoré ich konanie smerovali do oblasti služby blízkym a popieraniu vlastného prospechu. Meditačné a mentálne techniky smerovali výhradne na prospech iných, najmä na liečiteľské úkony. „Spása" mala prísť spolu s „druhým príchodom" ich Majstra, a tak ju ani nejako „neriešili", stačila viera.
Gnostici sa snažili naopak vlastný prospech dosiahnuť. A to najmä v oblasti osobnej „spásy", ktorú si poväčšine predstavovali ako vyslobodenie svojej „božskej podstaty" z väzenia matérie a splynutie s Bohom. Nech boli rôzne „odnože" gnózy akékoľvek, toto bolo jedným zo základných pilierov. Niektoré smery dokonca klasifikovali ľudí podľa schopnosti túto „spásu" dosiahnuť. Dosiahnuť spásu sám a pre seba vlastným úsilím.
A tu je vlastne kameň úrazu. Vtedy aj dnes. Člověk používajúci mentálne techniky „rozšířeného vedomia" skôr, či neskôr narazí na hranicu, kedy si kladie otázku „idem ďalej?" Ísť „ďalej" môže byť nebezpečné, pretože tento pokyn obvykle dáva človeku jeho EGO. Ja, práve teraz chcem dosiahnuť „osvietenie", nirvánu, spásu, alebo byť „Clear". Áno, je za tým sebectvo.
Na príklade Jánovej obce (cirkvi) vidíme, jako to s ňou „zamávalo". Všeobecne je známe, že aj Jánovo evanjelium je „reznuté" gnózou. Pojmy jako „svetlo sveta", „Logos" a podobne sú gnostické. Tak isto aj celé ladenie tohoto evanjelia je dosť mystické, na rozdiel od synoptikov. Ján bol dokonca v určitej „opozícii" s „pravovernejším" Petrom a jeho skupinou. Výsledkom však bolo, že väčšia časť Jánovej obce sa pridala ku gnostikom. Neodolala pokušeniu dosiahnutia „spásy" vlastným úsilím a pre seba, na rozdiel od ponuky „nesebeckého" používania chariziem a čakania na Kristov druhý príchod. Ján ostal takmer osamotený a nakoniec priznal Petrov primát doplnením druhého záveru vo svojom evanjeliu.
Cirkev teda gnózu odmietla, aj keď niektoré obrady majú dodnes gnostický nádych. Odmietla ju, pretože gnóza do popredia stavala úsilie samotného človeka na ceste k osobnej spáse. A odmieta ju aj dnes. Paušálne, bez vysvetlenia.
A možnože o probléme egoizmu v úsilí na ceste ku spáse ani netuší. Alebo nechce?
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
