Keď som sa sem presťahoval z Lozorna, prvé čo bolo som zisťoval, ako je to s tunajšou „tmavšou“ komunitou. Viem, že na Záhorí je to odlišné z dediny ku dedine. Vo Štvrtku je to asi najhoršie, bývalej kolegyni z práce – teraz už dôchodkyni - dva krát za sebou ukradli plot, takmer aj so stĺpikmi. A dokonca to urobil jej spolužoak zo základnej. A nepomohol jej ani veľký pes vo dvore. Prilákajú ho k plotu, pomocou palice mu cez škáru navlečú na krk drôtené oko a majú prístup do dvora voľný.
V Lozorne naopak tamojšia kolónia bola slušná. Dosť z nich pracovalo v logistických parkoch neďaleko, spolupracovníci im tam hovorili „bratranci“. Nie pre to,že by tým chceli naznačiť akúsi „vzdialenú druhovú príslušnosť“ k bielym, ale preto, že oni naozaj boli takmer všetci navzájom bratrancami. Mnohí sa aj rovnako volali, bola to zrejme akási pracovitejšia kasta. A treba povedať, že na záchodoch v skladových halách fetovali najmä bieli. „Bratranci“ si prácu vážili viac.
Zdá sami, Rómovia sú takí, koľko im dovolí starosta. A to aj historicky. Keď sa nestaral a umožnil aby sa k prvousadlíkom nasťahovali celé široké rodiny, zarobil si na neskôr neriešiteľný problém. Ako vo Štvrtku.
Tmavšia komunita v tej našej dedine je tiež slušná. Teda aspoň tak mi to potvrdili starousadlíci. Nekradnú, nerobia na ulici „bordel“ a dokonca aj pozdravia. Nie je ich veľa. Zopár domov na dolnom konci. Neviem, koľko z nich pracuje ale mnohí sa snažia slušne obliekať a mládež nechýba na žiadnej zábave. Bieli ich tolerujú. No v šenku predsalen sedia osve. Vypijú si to svoje pivo a idú.
Stojím teda v našom šenku pri pulte uznojený z nejakej práce doma v garáži. S cigaretou v ústach si objednávam tradičné rezané a ako „predkrm“ štamperlík rumu. Vedľa stojí, či skôr sa opiera o pult mladý muž v montérkach bielych od cementu. On je tiež biely. Rozpráva sa s atleticky vyzerajúcim Rómom, ktorého malý synček poskakuje v strede miestnosti. Toho Róma poznám. Býva cez ulicu a o syna sa príkladne stará. Teraz sa zrejme zastavil na to svoje cestou od autobusu, asi niekde robí, rozmýšľam.
Ten mladý v montérkach má už trocha nakúpené. Obráti sa ku mne, a kým krčmárka čapuje moje rezané hovorí: „Strýco, pote sem, ňeco vám chcem povjedzet“, a ukazujúc na vedľa stojaceho róma so synom pokračuje: „Toto je nejlepší kamarát, dobrý človjek... a oni povjedzá, že Cigán...“ Otočí sa priamo ku mne a očakáva moju odpoveď. V takýchto situáciách sa v šenku odpovedá. Prvé, čo ma napadne je: „Tak ti povím, ludé sú dobrí a zlí. A je jedno, či sú černí alebo bílí...“ Chlapovi v zaprášených montérkach zalejú slzy oči. S opileckým gestom mi podáva ruku a objíma ma okolo pliec. Potom sa otočí ku svojmu priateľovi Rómovi a vraví: „Čuješ to? Čuješ to?“
Radšej si beriem svoje rezané a miznem na terasu.
