Kvantový experiment s Bohom

Príkladov z fyziky je veľa, trebárs dualitou vlna - častica počínajúc a Schrödingerovou mačkou končiac. Táto vlastnosť systému pozorovateľ – objekt sa dá analogicky preniesť aj na iné ako kvantové systémy, i keď si to, najmä v newtonovskom makrosvete, ani neuvedomujeme. Fyzici, prosím korigujte môj názor, či nesprávnu vedomosť.

Predstavme si na chvíľu, že našou paradigmou je existencia Boha, nech už ho nazveme Prvohybateľom, Tvorcom alebo Otcom na nebesiach. Každopádne týmto vytvárame systém pozorovateľ – objekt. Samozrejme transcedentálneho Boha nemožno považovať za „objekt“, nakoľko tým kolabuje jeho „vlnová funkcia“ a stáva sa akýmsi panteónskym „bôžikom“, v lepšom prípade starcom na Michelangelovej freske. Jednoducho si Ho zhmotníme, prisvojíme, či ukradneme sami pre seba. 

Nuž dobre, a čo keď tým pozorovateľom je On a my sme jeho „objektom“? On si to predsa dovoliť môže, On sa na nás pozerá zo svojho „nadsystému“. Každopádne nás jeho pozorovanie ovplyvní, nech si o tom myslíme čo chceme, trebárs iba to, že sme v zajatí prírodných zákonov. Tradičný kresťan povie „Boh koná“.

Systém pozorovateľ – objekt vytvára teda určité vnútorné vzťahy, bez ktorých by tento systém nemohol jestvovať a ani by sme netušili, či v tej krabici nejaká mačka vôbec je. Vlastne už tým, že predpokladáme existenciu mačky v krabici, tvoríme možnosť vykonania experimentu, teda pozorovania živej, alebo mŕtvej mačky po otvorení krabice. (Popis tohto „virtuálneho experimentu“ so Schrödingerovou mačkou sa dá nájsť na webe tisíc krát.) Ak teda pripustíme, že sme súčasť „stvorenstva“, či prírody, okamžite nadväzujeme vzťah objekt – pozorovateľ a vice versa.

Kresťania však majú jednu výhodu naviac: Veria, že Boh je láska. A ak toto je pravdou, tak keď On otvorí tú svoju Schrödingerovou krabicu, nájde nás živých.