V katolíckej cirkvi sa čosi začína diať. Je iba otázkou času, kedy „Rím" buď drasticky zasiahne, alebo zareaguje ústretovo. Nech však bude rímska reakcia akákoľvek, myslím si, že iniciatívy volajúce po uvoľnení „disciplíny" v cirkvi, volajúce po prispôsobení pravidiel „duchu doby" odvolávajúc sa na Druhý vatikánsky koncil, alebo vyzývajúce na povolenie pastorácie žien, zrušenie povinného celibátu a „prijatie na milosť" rozvedených, civilne sobášených, či ženatých kňazov, strieľajú vedľa. O výzvach na neposlušnosť pápežovi ani nehovorím.
Nie že by takéto výzvy nesprávne reflektovali nedostatky v živote a v administrácii cirkvi. Majú často pravdu a ich protagonisti - verím - majú tie najčistejšie úmysly a naozaj chcú zastaviť úpadok a vrátiť katolíckej cirkvi popularitu a rešpekt. Vo väčšine výziev a iniciatív sú nedostatky pomenované otvorene a kriticky. Taktiež súčasný svet a jeho požiadavky sú reflektované správne a úmerne. Problém, a z neho prameniaci stále väčší konflikt, vidím niekde inde.
Ak si odmyslíme niektoré „uletené nepoškvrnené dogmy" a účelové encykliky, možno vcelku konštatovať, že hádam tou najväčšou zásluhou cirkevných „strážcov viery" je to, že sa počas vyše sedemnástich storočí zachoval vyselektovaný súbor vieroučných textov a princípov vo viac menej intaktnej podobe. Iste, kritici ihneď namietnu úmyselné „úpravy" a doplnky, ale to na podstate nič nemení.
Podobným spôsobom, aspoň si myslím, ostalo zachované jadro bohoslužobných rituálov, z ktorých niektoré siahajú možno že ešte do hlbšej histórie. Ani si to vlastne neuvedomujeme, iba niekedy nás trocha zamrazí pri počutí trebárs tisícročného nápevu niektorého chorálu, či pozorujúc možno že ešte staršie gestá kňaza. Niečo sa v nás vtedy zachveje a ani nevieme prečo.
Zdá sa, ako by som odbočil od témy, ale nie je to tak. Protesty a výzvy volajúce po obnove cirkvi mieria vedľa. Sú zamerané na „liečbu symptómov" a nie na „pôvodcu choroby" ako takého. Áno, symptómom je strata popularity cirkvi, ktorú sa hierarchia snaží nahradiť čoraz úpornejším dierektivizmom. Veľmi dobre si symtómy uvedomuje, avšak pociťuje za svoju povinnosť uchrániť pred zmenou a zlou interpretáciou každé písmenko z tradície.
Ani jedna zo strán narastajúceho konfliktu (aj keď konšpiračne podozrievam „Rím" že vie, ale nepovie) nedokáže pomenovať podstatu problému. A tou je nepochopenie. Nielen nepochopenie a nedostatočná empatia navzájom, nielen nechápanie pôvodného významu prastarých textov zapísaných v kultúrno historickom a najmä mentálnom kontexte danej doby, ale najmä nepochopenie toho, čo stojí medzi riadkami či už „Písma" oficiálneho, alebo apokryfov. Cirkev akoby stráži záznamy v jazyku, ktorému dnes už takmer nikto neporozumie. Alebo nechce, či nesmie rozumieť. Bádatelia a biblisti vedia, aká diverzifikovaná bola náuka cirkvi v prvých dvoch - troch storočiach. Je dobre známe, ako sa cirkev vysporiadala s rôznymi vtedajšími „herézami". Slovo „heréza" píšem v úvodzovkách úmyselne. Kto vie, o čom to vtedy bolo, mi dá za pravdu. A tak sa do „oficiálnej zbierky" textov dostal iba „užší výber" textov usporiadaných tak aby dávali základ určitej pevnej vieroučnej štruktúre, ktorú sa podujala cirkev chrániť. Vďaka jej za to.
Dnešnému človeku znejú tieto staré texty čudne a neaktuálne. Pochopí možno prvú mravokárnu vrstvu, možno vycíti podstatu druhej, akoby symbolickej úrovne. Na to, aby sa však dostal hlbšie dnes už nenájde učiteľa. A to napriek tomu, že s rôznymi duchovnými učiteľmi a „guru" akoby sa mimo cirkev vrece roztrhlo.
Áno, tušíte na čo narážam. Biblia a najmä novozákonné, či apokryfné učenie Ježišovo je vo svojej najhlbšej podstate mystické. Slovo „viera" v jeho kontexte neznamená iba vieru v niečo, čo racionálne neviem pochopiť a fyzicky nedokážem uchopiť. Pod pojmom „viera" v kontexte mystického nádychu týchto textov možno chápať aj schopnosti, ktorých prebudenie v človeku by zamrazilo aj Dänikena. Osobne si myslím, že práve podobenstvo o „viere veľkej ako horčičné zrnko" je v tomto kontexte možné chápať doslovne.
Ježišovi učeníci prešli trojročným kurzom. Počas tohto obdobia zakončeného Turícami, boli pod stálym dohľadom svojho Majstra, ktorý im náuku dávkoval presne podľa pokroku, aký vo svojom zmýšľaní urobili. Takmer to nestihol. Sám poznamenal, že „ešte mnoho vám mám povedať, ale teraz by ste to nezniesli". Tento spôsob výcviku spolu s jeho výsledkom mi v mnohom pripomína aj rôzne súčasné ezoterické „výukové" postupy.
„Uučenícka tradícia" takéhoto „výcviku" vytrvala snáď jednu generáciu. Potom bola nahradená formalizovanými postupmi s tým, že ak sa predsa len niečo „mystické" udeje, tak to má na svedomí náhoda, alebo „Duch svätý". A tak tomu je až do dnes.
Dnes, vlastne počínajúc konštantínovským obratom, je cirkev masová organizácia zameraná najmä na udržiavanie „dobrých mravov" a na stráženie textov ktoré im dali základ, a na udržiavanie pri živote rituálov, ktoré kedysi slúžili ako spúšťače prebudených mystických schopností. Áno aj tých schopností, ktoré sa za peniaze dnes učia či už v kurzoch psychického liečenia, „mind control", alebo tých postupov , ktoré využíva a zneužíva trebárs aj dianetika a sekty.
Cirkev, teda jej pravoverní členovia, blednú a križujú sa, keď počujú takýto názor. Avšak blednú aj vtedy, keď niekto vyhlási, že náuka cirkvi sa v dnešnej dobe vyčerpala a že modernému človeku už nemá čo povedať? Nemrzí ich, že ľudí, ktorí aspoň intuitívne cítia tú hĺbku starých textov a inštinktívne sa v nich pri liturgii čosi odohráva, je čoraz menej? Nie je im smutno, že mladý človek si radšej zapáli jointa, ako by sa mal ponoriť do meditácie?
Vráťme sa však k téme tejto úvahy. V katolíckej cirkvi sa čosi deje. Častejšie a častejšie sa objavujú návrhy na jej modernizáciu a očistenie. Môžem s takýmito návrhmi súhlasiť, keď sa za modernizáciu bude považovať návrat k duchovno mystickej podstate a za očistenie odstránenie deformácií v administrácii hierarchie a v živote kňazov. Nie však v pretvorení cirkvi na akúsi televíznu reality show.
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
