Mystérium Veľkej noci. Heréza

Mystérium preliatej krvi na gibsonovskom kríži je srdce drásajúcou drámou. Drámou, ktorej pointa bola dávno zabudnutá a hľadí sa najmä na utrpenie. Tak isto bola zabudnutá aj podstata hriechu, ktorý sa dnes chápe iba ako akýsi „dopravný priestupok“ a kresťania majú zmätok, z akých hriechov vlastne Ježiš týmto svojím skutkom ľudstvo vykúpil. A bolo to naozaj nutné uskutočniť tak, ako sa to stalo? Nebolo to naozaj len divadlo pre dobových divákov?Osobne si myslím, že do určitej miery bolo. Taktiež katolícka teológia hovorí, že „Kristovou smrťou na kríži sa uskutočnilo zadosťučinenie za hriechy všetkých ľudí všetkých čias. Žiadny človek z toho nebol vynechaný. Ježiš zomrel za všetkých ľudí, za všetkých zaplatil príslušnú cenu, dokonca Kristovo umučenie je nadbytočné, ale nie v zmysle zbytočné, ale v tom, že získalo viac, ako bolo potrebné. Pre záchranu sveta urobil viac, ako bolo nevyhnutné.“

Mňa osobne najviac dráždi slovo „vykúpenie“. Slovný základ tohoto slova napovedá čosi o „obchodnom vzťahu“ medzi človekom a jeho Bohom. Toto je pre mňa neprijateľné, zaváňa to stredovekými odpustkami, alebo povestným židovským obchodným duchom. Zmiernenie tohoto slova jeho transformovaním na „zadosťučinenie“ mnoho nerieši.

Tradičné pomenovania je však treba chápať v tradičnom duchu. Dnes bežný človek o tomto duchu málo vie. Preto má tendenciu chápať mnohé doslovne a za toto svoje doslovné chápanie páliť na hranici tých, ktorí vec pochopili ináč. Slovo „vykúpenie“ sa však stalo archetypom. Stalo sa nositeľom podstatne väčšieho informačného obsahu, ako mu pripisuje výkladový slovník, učebné texty katolíckej soteriológie, alebo ako počujeme vo veľkonočných kázniach. Ani v kontexte všetkého, čo o tomto Ježišovom čine vieme, sa k podstate dostať nedá.

A tu začína moja „heréza“. Neberte to však príliš vážne, je to skôr také intelektuálske cvičenie. Na vec sa treba pozrieť inak: Prijmime tak trocha „gnostický“ názor, že Boh je entita nad dobrom a zlom, a že dobro a zlo sú dva protipóly systému dodávajúce mu vnútornú dynamiku. Princípy dobra a zla sa navzájom vymedzujú, bez poznania dobra by sme nedokázali rozpoznať zlo a naopak. V tomto systéme, nazvime ho „stvorením“, panujú určité zákonitosti, podľa ktorých „stvorenie“ funguje. Nepoznáme síce všetky zákonitosti „stvorenia“, ale dosť dobre poznáme náš vnímateľný štvorrozmerný svet. A tu sa na prvý pohľad núka fyzikálna analógia: Každý uzavretý termodynamický systém sa nakoniec ustáli v stave s čo najvyššou entropiou, v stave chaosu. Teplo a chlad sa vyrovnajú, plusy a mínusy vyrušia a človek už nedokáže rozpoznať dobro od zla.

Neschopnosť rozpoznať dobro od zla. Mrazivá predstava. Bol toto pôvodný zámer Stvoriteľa, keď formuloval zákony jestvovania? Z určitého pohľadu zrejme áno, keď uvážime prísľuby večnej existencie v oblasti „blaha a pokoja“ kde nie je ani tieň útrap. Funguje to však v našom svete materiálnom? Áno. A vždy fungovalo. Boli obdobia, keď naozaj človek dobro so zlom zamieňal. 

Alečo s tým všetkým má Ježiš? Moja heréza pokračuje: Aby systém neskolaboval do totálneho chaosu a premiešania dobra so zlom, treba doň dodať energiu. Pokiaľmožno čo najväčšiu, aby sa usporiadanosť systému čo najviac zvýšila a aby ľudia opätovne dokázali zlo od dobra jasne odlíšiť.

Pre tvorcu systému, o ktorom sám skonštatoval, že „to bolo dobré“, sa vyskytol jeden malý problémik. Ak by zmenil zákon, poprel by sám seba. Neostalo teda nič iné ako do systému vstúpiť, ako sa vraví „inkarnovať“ sa. Už samotným vstupom do oblasti „stvorenia“ bolo dodané energie nadostač. A Pavol dodáva: „Draho ste boli vykúpení, oslavujte teda Boha vo svojom tele.“

Ježišov čin niekto môže tiež nazvať  „vyrovnaním karmického dlhu ľudstva“. Ale to by sme boli zasa pri tých „obchodných vzťahoch“...