V jednom zo svojich starších blogov píšem, že „Tomáš Halík je veľmi špecifický fenomén českej katolíckej a intelektuálnej sféry. Svojou autoritou a vedomosťami si môže dovoliť pomenovať veci a javy v cirkvi celkom otvorene a pritom stále ostáva na platforme formálne platnej vierouky." A poznamenávam, „že oslovuje svoje publikum nielen ľahkosťou s akou podáva kresťanskú filozofiu, ale aj tým, že artikuluje aj tie výhrady, ktoré môžu ľudia "šedej zóny" voči tvrdému jadru cirkvi mať." Toto všetko Halík znovu jasne dokumentuje v akomsi „kompendiu svojich názorov", ktorým kniha rozhovorov Tomasza Dostatniho s ním je.
V tomto knižnom bestsellere, ktorý získal viacero prestížnych ocenení v mnohých krajinách sveta, Halík iba akoby mimochodom predkladá svoju predstavu o Bohu, na ktorej stavia svoju vieru, filozofiu a teológiu. Na základe vlastnej skúsenosti konvertitu a večne hľadajúceho, ovplyvnený celým radom mysliteľov Jungom, Nietzchem a Majstrom Eckhartom počínajúc a Jánom od Kríža, či Ratzingerom končiac, dospieva k predstave Boha ako „transcendentálneho žriedla všetkého súcna". Hovorí, že raz nastal čas opustiť „náboženské ilúzie" a prestať „prahnúť po útechách" a vieru pretaviť do „malej viery vyzlečenej z mnohých príliš ľudských projekcií vlastných predstáv, prianí a strachov".
Tento koncept mu umožňuje mnohé pochopiť, vrátane „mlčania Boha" Matky Terezy, či Terézie z Lisieux, ba i Nietzscheho „smrť Boha". A umožňuje mu povzniesť sa aj nad otázku, prečo Boh dopúšťa toľko zla, keď podľa katechetických poučiek by mal byť „láska". Tento koncept mu umožňuje „zmieriť rôznosť" vlastnej kresťanskej viery s vierou iných kontinentov a kultúrnych spoločenstiev , ktoré hľadia do transcendentna inou optikou.
Čo však Halík vo svojich stanoviskách nehovorí je, že príliš transcendentálny a odosobnený Boh je bohom smutným. Je Bohom gnosticky stojacim nad dobrom aj zlom, Bohom, skrze ktorého iba všetko plynie, Bohom, ktorý nám berie ilúzie. Berie nám princeznú...
Zmierená rôznosť. Skutočne aktuálny a trefne zvolený názov. Halíkov celoživotný boj s okolnosťami, svetom vôkol i so sebou samým je jasným príkladom cesty. Veľkej cesty. Avšak cesty osamelého pútnika.
Nie každý chce byť osamelý. Nie každý predá všetko, čo má, aby získal ukrytý poklad. Človek je „stvorený" ináč. Ľudský rozum reflektuje „vyššie svety" po svojom. Každý jeden z nás transformuje vo svojej mysli vnemy z „transcendentna" svojím „prekladovým slovníkom". Niekto „patrí" na Bohorodičku, iný sa zaprisahá, že stretol mimozemšťana.
Halík iste nie je ďaleko, aby toto chápal. Myslím si, že sú mu tieto vlastnosti ľudského vnímania jasné. Inak by nepísal o „zmierenej rôznosti". Avšak jeho Boh nám berie princeznú. Berie jednoduchému človeku personifikovanú predstavu aktérov „božskej drámy bytia", berie jednoduchých adresátov každodenných prosieb a náruč, v ktorej sa dá vyplakať.
V ktoromsi mojom staršom texte píšem: „Ak prekročíme hranice reakcií potrebných na prežitie, dostaneme sa na pôdu pocitov, emócií a iných záhadných javov, s ktorými sa zaoberá psychológia... Za nevedomím sa pre veriaceho človeka skrýva svet nemateriálny, či už ho nazveme „kráľovstvo nebeské" alebo iným názvom. A tam sa nachádzajú celé hierarchie duchovných entít, „tróny a panstvá". Ale všetko je to pre neho iba slabučkým odleskom toho Najvyššieho."
Pre kresťana je vnímaná „duchovná entita", alebo akokoľvek tento fragment informácie nazveme, zobrazená jeho predstavivosťou práve ako tá Bohorodička, alebo ten či onen svätec. Čisto transcendentálny svet je pre neho neuchopiteľný, rozplynutý a príliš abstraktný. Veriaci, jednoduchý veriaci, ktorý sa nesnaží preniknúť do hĺbky, potrebuje jasný návod a zreteľné záchytné body. Áno, to je tá ľudová viera. Viera symbolov a alegórií.
Alebo je to práve to „ópium ľudstva"? Nie. Neberte nám princeznú...
