Noli me tangere... Fikcia pre pokročilých

„Spravila si to vlastne výborne.   Akoby sme sa dohodli... si dosť vyčerpaná, veď si sa namáhala celú noc. Vidíš, a neverila si, že dokážeš to isté, čo ja s tvojím bratom. Len ja som po tých troch dňoch mal s ním trocha viac práce...“   Opäť sa jej v duchu pred očami vybavil obraz hojacich sa rán a razom sa jej zazdalo, že tie ružové škrabance už takmer zmizli.

Potom však jeho oči akoby zvlhli a tichším hlasom povedal: „Škoda, že musím odísť. Keby ma niekto uvidel, tak by po vás nemilosrdne šli. Sú to šakali...“ Tie slová ju bodali nielen do srdca, ale  akoby jej trhali celé telo. Ovládla sa a on pokračoval: „Vieš, ja som to vlastne ešte ani nepredýchal. A musím sa pozrieť aj tam...  a všetko si to v hlave usporiadať. Aj vy radšej na čas zmiznite. Ale povedz chlapcom, že sa čoskoro zastavím. A nech majú nachystané veľa vína... Alebo aspoň dobrú čistú  vodu“, dodal s úsmevom a zakryl si tvár, akoby sa blížila piesková búrka. „Kam ide? Vari zase do púšte?“ vírilo jej v hlave a nevdojak natiahla za ním ruku. „Nie, už ma nemôžeš zdržiavať, tam zdola idú nejakí  ľudia. Musím už zmiznúť. Ale však sa uvidíme.. A.. ďakujem ti. Aj za olivy“, žmurkol.  Chytila ho za ruku. „Nie, už ma nezdržiavaj, Noli me tangere“...