Nie, nehovorím z cesty. Vedomá snaha konania dobra motivovaná racionálnou úvahou môže byť často kontraproduktívna, ba zvrhlá. Najmä, ak je aktérom veriaci človek. A je jedno, či je budhista veriaci v karmu, alebo kresťan, veriaci v spásu duše. Vo svojej podstate totiž racionálne pohnútky konania dobra sú vysoko egoistické.
Banka (diptych)
Nie, nekameňujte ma. Nezavrhujem činy vychádzajúce z hĺbky srdca, duše, či motivácie podvedomia (nech si to každý nazve ako chce) a nezamieňam ich s egoizmom. Nezavrhujem spontánne podanú ruku padnutému človeku, či rozlomený posledný krajec kdesi pod vrcholom. Prieči sa mi však dobro konané s chladným kalkulom. Nech by bolo motivované akokoľvek. Snahou o „spásu" vlastej duše, alebo iniciované úmyslom „vylepšiť" si karmu, či, a to je ešte horšie, s vidinou „protislužby".
Nech mi kresťania odpustia, ale v tejto komunite vidno najčastejšie falošne motivovanú snahu o konanie dobra. Priznajme si, naše vnútorné pohnútky sú často vedome spojené s rôznymi prikázaniami lásky, ktoré berieme ako „dopravné predpisy" na našej vlastnej ceste za „spásou", a ktoré sa nikdy nestali našou najvnútornejšou a nevedomou motiváciou. Ak vedome rozdám celý majetok potrebným a zostanem na ulici iba preto, aby som si vyslúžil „zásluhy" tam „hore", som egoista najťažšieho kalibru. Naopak, ak nevdojak a nevedomky poteším čoby len úsmevom neznámeho, urobil som oveľa viac.
Sú to staré a známe hlboké pravdy. Sú to pravdy, na ktorých sa láme chlieb. Sami sa budeme čudovať, keď raz položíme otázku. „A kedy sme ťa videli hladného...?"
foto: (C) Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
