Pasca na dušu

Ak pripustíme existenciu aj niečoho iného, než iba elektrických impulzov v neurónovej sieti (ale aj tie vytvárajú svojím tokom elektromagnetické pole), je naporúdzi množstvo konceptov. Počínajúc od biblického, cez rôzne východné a ezoterické smery až po Junga. Nech už sa na to pozeráme z tej či onej strany, duša je v tom nevinne.

Za najprijateľnejší koncept považujem triádu myseľ-duch-duša. Myseľ, teda mozgový kompjuter zabezpečujúci základné prežitie, duch, čo by sa dalo prirovnať k Jungovmu nevedomiu a to všetko presahujúca duša, ktorá akoby komunikuje prostredníctvom nevedomia s vedomím, teda s mozgovým počítačom. A táto komunikácia je obojstranná, i keď si to v našom mozgu priamo neuvedomujeme.

Keď sa však zamyslíme nad klasickou kresťanskou definíciou pochybenia, teda „hriechu“, ktoré sa dá zhrnúť do vety "Hriech je slobodné a vedomé porušenie Božieho príkazu vo vážnej veci", začíname cítiť trocha tenký ľad pod nohami. Po prvé: Božie príkazy nemusia byť iba tie písané. Sú aj priamo komunikované. Po druhé, vedomie je viazané práve na náš mozgový počítač.

Pocity pri pohľade na polonahú modelku na bilborde sú vlastné pudom zachovania rodu, ktorý je taktiež viazaný na materiálnu existenciu. A činy iniciované týmito pudmi tiež. Podobne je tomu s akoukoľvek činnosťou v materiálnom svete.

Komunikácia myseľ – duša je obojsmerná.  Duša reflektuje výsledky mozgovej činnosti, myslenia a činov. Kresťania, a nielen oni, tvrdia, že zbiera skúsenosti. Taktiež tvrdia, že človek je vystavený rôznym negatívnym pohnútkam, povedzme vplyvom z oblasti nevedomia, ktoré stredovekým slovníkom nazývajú „zlým duchom“. Niekedy, pochopiteľne, tieto pohnútky človeka ovplyvnia.

Zvláštne však je, že v koncepciách všetkých významných súčasných i minulých náboženských systémov, si pochybenia človeka napokon odskáče duša samotná. Je totiž v dokonalej pasci.