Dnes som si prečítal dva články. V jednom z nich páter Srholec hovorí o svojej osobnej stigme na duši. O stigme, ktorá sa zrodila kedysi dávno v uránových baniach a ktorá otca Antonia priviedla tam, kde dnes je. Na pokraj spoločnosti, ako to sám rád vravieva. Na ten okraj spoločnosti, kde môže rozdávať plnými priehrštiami aj to málo, čo má. A to ho oslobodzuje. Oslobodzuje nielen od závislosti na vlastnej nezávislosti, ale aj od „povinného“ ukotvenia v mainstreame katolíckeho kléru. Otec Antonio o svojich skutkoch hovoriť nepotrebuje. Ale o to viac má právo hovoriť o skostnatelosti onoho mainstreamu . Má na to právo rovnako ako trebárs keď Chinaski spievajú paródiu na „míting, brífing, brainstorming“. A otec Srholec svojím spôsobom dodáva: „mobbing, lobbing, brainwashing“...
Druhý článok bola promptná reakcia Vladimíra Palka v .týždeň... Tento úspešný muž však nehovorí o vlastnej stigme. Dokonca nepovažuje za ranu na duši cirkvi vyvraždenie templárov: Veď to ich iba dal popraviť nejaký francúzsky kráľ, no a to iba za tichej asistencie Ríma... Čudná logika. Čudná argumentácia, ktorá má navodiť akýsi kacírsky obraz pátra Srholca. Čudná argumentácia, ktorá akoby zabetónovaná v temnom mainstreame katolíckej cirkvi si uzurpuje právo ukázať prstom.
Ukázať prstom na vzácneho človeka za jeho názor. Za názor burcujúci, za otvorené pomenovanie stavu vecí, keď katolícka cirkev s naivným úsmevom rokokového anjelika pozerá na svet, ktorý jej uteká pomedzi prsty...
foto: Tibor Javor http://fotky.sme.sk/fotograf/7406/commandcom
