Napriek tomu si myslím, že nie všetky jeho vyjadrenia, ktoré poskytol vo svojom rozhovore pre SME, sú „kóšer“. Doslova hovorí: „Cirkev sa svojou aktivitou s referendom značne diskvalifikuje zo spoločenskej debaty, mala skôr iba diskutovať. Je to poľutovaniahodné. V cirkvi nie sú demokratické mechanizmy. Pre mňa je otázkou, do akej miery má cirkev právo zneužívať demokraciu na presadzovanie svojej agendy.”
A ďalej pokračuje: “Riešenia presadzuje úzka skupina úradnej cirkvi, ktorá má vyhranený morálno-teologický a úzko dogmatický pohľad. Nevie pripustiť, že aj v teologickej diskusii vo svete sú rôzne názory. Na Slovensku sa presadzuje ten bezpečný, tradičný pohľad na problém.”
Miro v tomto rozhovore požíva autoritu “teológa”, a z tejto pozície kritizuje katolícku cirkev. Táto kombinácia však môže zmiasť. Miro veľmi dobre vie, že teológia ako veda, sa prioritne zaoberá náukou o Bohu a skúma veci presahujúce bytie človeka, ktoré sa populárne nazývajú „viera“. Jej súčasťou je aj „morálna teológia“, ktorá hľadá odpovede na otázku: „Kedy je ľudské konanie dobré a správne; kedy nás privádza k cieľu, pre ktorý sme stvorení?“ Praktickým „výstupom“ bádania morálnej teológie sú odporúčania pre veriacich, ako majú žiť v súlade s „vyšším princípom“. Miro však nie je morálny teológ. Miro je skôr biblista.
Pozrime sa teraz, koho Miro kritizuje. Kritizuje katolícku cirkev na Slovensku. Fajn. Má právo na názor. No treba si povedať, čo je to cirkev. Nechcem používať eufemistický a stredoveký jazyk, ktorým je písaný katolícky katechizmus, pokúsim sa zjednodušiť. Preto citujem zo zákona: „Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.“
Rozmenené na drobné, keď pominieme tú časť cirkvi, ktorá podľa veriacich je už v duchovných dimenziách, cirkev je dobrovoľné spoločenstvo ľudí. Nemajú žiadnu stranícku ani klubovú legitimáciu a ten, či onen rítus vyznávajú dobrovoľne. Nik ich nenúti „chodiť do kostola“ ani „hádzať do zvončeka“. A najmä, nik ich nenúti žiť podľa podľa vierouky ani podľa cirkevných pravidiel. Riadia sa iba svojím svedomím, vierou a presvedčením.
Samozrejme, je tu kňažstvo a cirkevná hierarchia, ktorí sa starajú o jednotné uskutočňovanie rítu a poskytujú veriacim služby duchovného charakteru. A dôležité je, že ani kňazi, ani biskupi a kardináli, či pápež, nemajú voči veriacim žiadnu „svetskú“ disciplinárnu právomoc. Iste, je tu cirkevné právo, kde sú rôzne „sankcie“, ale to všetko sa týka iba „duchovných“ záležitostí a života kňažstva a iných „zasvätených“ osôb. Teda opäť nič, čo by malo dopad na „svetský“ život človeka.
Takže koho vlastne Miro kritizuje, keď hovorí, že sa „cirkev zdiskreditovala“? Tých 3,7 milióna slovenských katolíkov , dvetisíc sedemsto kňazov, alebo tých vyše štyristo tisíc ľudí, čo podpísali petíciu na vypísanie referenda za rodinu?
Mirovi ide hlavne o kritiku „cirkevnej hierarchie“. Tá je ale reprezentovaná iba zopár biskupmi a ďalšími hodnostármi, ktorí tvoria akoby „manažment“ lokálnej slovenskej katolíckej cirkvi. Hovorí, že majú „úzko dogmatický“ pohľad. Ja sa ale opýtam: Aký iný pohľad by mali mať? Veď ich povinnosťou je byť takrečno „strážcom pečate“ a vo svojich výkladoch sa nevzdialiť od štandardných interpretácií historicky kodifikovanej vierouky a morálnych pravidiel. Veď ako by k tomu milióny (na Slovensku), či vyše miliarda (celosvetovo) veriacich prišla, aby odrazu ich lokálny hierarcha podával odlišný výklad od toho, čomu sa členovia cirkvi doteraz dobrovoľne podriaďovali a čomu verili!
Ďalej Miro ostro napáda cirkev, že sa snaží „zneužívať demokraciu na presadzovanie svojej agendy“. Toto vyjadrenie, zdá sa, že diskvalifikuje jeho autora nielen ako teológa, ale aj ako občana, člena demokratickej spoločnosti. Veď referendum je najvyššou formou priamej demokracie a tých štyristo tisíc podpisov má predsa len nejakú vypovedaciu schopnosť a váhu. Navyše, jeho obsah je plne v súlade s parlamentnou agendou politickej reprezentácie občanov pri ostatnej novele slovenskej ústavy. Cirkev okrem toho sama priamo do politiky nevstupuje. Vstupujú do nej jej členovia, na základe rozhodnutia ich vlastného rozumu a svedomia.
Pred nedávnom som napísal blog s názvom: „Boj o rodinu, alebo „Vojna tieňov“ V ňom píšem: Človek sa so svojím tieňom vyrovnáva obvykle tak, že jeho črty projikuje na druhých. Zjednodušene sa dá povedať, že to, čím nechceme byť, hľadáme na druhých. A uspokojujeme sa často tým, že to poriadne skritizujeme." Myslím, že táto veta na záver stačí.
Pax et bonum, Miro...
