Bolo to úsmevné, keď sme si už ako manželia spoločne študovali príslušné „príručky“, vrátane tej najznámejšej indickej, ktorú nebolo normálne dostať. Vtedy internet neexistoval, o mobiloch sa nikomu ani nesnívalo a najslávnejšími hrdinami obrazovky boli Derrick a neskôr statočný komisár Rex.
A potom prišiel Bevely Hills 90210 a z lásky sa stala téma sitcomov a melodramatických telenoviel. A tí, ktorí mali vtedy tých krásnych „násť“ už nepísali tajné básne a nečakali na ten správny trolejbus. Riešili, kto s kým spal a kto sa s kým rozišiel. A kto práve nikoho nemal, musel sedieť ticho v kúte. A slovo „láska“ zmenilo nenápadne svoj význam na niečo úplne iné.
To bolo zhruba v dobe, keď Judith Butler písala svoje prvé knihy. A písala vlastne práve o tom, čo sa už dávno dialo. Písala, že rolu človeka neutvára ani tak to, či sa narodil mužom, alebo ženou, ale to, ako ho utváralo jeho okolie. A dospela až tak ďaleko, že začala tvrdiť, že človek si svoj „rod“ môže zvoliť slobodne, a že môže rozbiť všetko to, čo kedy tradícia homo sapiens vytvorila. Na pohľad je to jednoduché, treba zrušiť zaužívané pravidlá sexuálneho správania. A to buď legislatívne, alebo aktivisticky.
Medzitým, čo Butler a jej podobní písali takéto traktáty, svet prevalcoval internet a mobilné technológie. A to, čo sme kedysi potajomky vídavali v kine na „neprístupákoch“, stalo sa pre dnešnú mladú generáciu voľne dostupnou „komoditou“, za ktorú zaplatia maximálne tak vírusom v počítači. Sex sa úplne oddelil od lásky. Stal sa v podstate podobným „pôžitkom“ ako „čís“ a kola v „mekáči“.
A kde ostala láska? Nik ju nechce. Pre jedných ostala prejavom slabosti. Spoločenskou zvyklosťou sa stalo, že stačí mať sexuálneho partnera. Poťažne s niekým bývať. Dnes s tým, o mesiac s iným. Láska je úmyselne zatlačovaná do úzadia. Veď viazať sa netreba, čo keď nám to nesadne. A ono to nesadne. Je to prirodzené, keď nie sú iné putá ako spoločná posteľ, vzťah skončí skôr, či neskôr.
Tento štýl života sa stal spoločenskou normou. Slová ako „vťah“ sa vlúdili do slovníka a ani sa nepamätám, kedy som „naživo“ počul slovo manžel, či manželka. Všetci navôkol majú priateľov a priateľky, až sa hanbím vysloviť, že ja mám manželku.
Tí druhí, teda tá časť spoločnosti, ktorá sa nazýva „tradičnou“ na lásku zabudli tiež. Mnohí z nich považujú za lásku racionálne „sebadarovanie sa“ a ochotu „slúžiť“ blížnemu. Mám pocit, že u nich emócie nahradila technológia dodržiavania cirkevných pravidiel. A tí, ktorí sa snažili aspoň trocha obnoviť emócie a erotiku v manželskej láske, upadajú do zabudnutia.
Takže láska už nefunguje. Alebo že by? Že by o tom boli všetky tie reči o referende? Na oboch stranách?
