Dotyčný kňaz je kňazom kresťanským, presnejšie rímsko katolíckym. Ako to teda s tými kresťanmi je? Dá sa aj ich rozdeliť na „primárnych“ a „sekundárnych“? Iste, dá. Dokonca aj posvätná kniha kresťanov – Biblia – je plná takýchto príkladov. No ostávajú poväčšine nepochopené, alebo nesprávne interpretované. Oni ich totiž interpretujú hlavne kresťania „sekundárni“. Tých je väčšina.
„Primárny kresťan“ ani nejakú násilnú interpretáciu nepotrebuje. On je ten, kto ani netuší, že koná dobro, on netuší, že naozaj plne miluje svojho Boha a taktiež netuší, že miluje aj svojho blížneho. Áno, je súčasťou kresťanského spoločenstva, ale nepotrebuje riešiť, či sa má prežehnávať s rozpätím päťdesiat, alebo päťdesiat dva a pol centimetra.
Joseph Ratzinger počas svojho pontifikátu napísal vysoko filozofickú encykliku „Boh je láska“ (Deus Caritas est). Na jednej strane vidí lásku emocionálnu a nezištnú, ktorú stotožňuje s Erosom. Táto vychádza z ľudského vnútra a núti podvedome človeka konať dobro. A polemizuje s Nietzschem, ktorý tvrdí, že kresťanstvo Erosu dalo vypiť jed. Ratzinger s ním nesúhlasí a tvrdí, že Eros stále v kresťanstve existuje a je esenciálnou súčasťou človeka. Hovorí, že je to naopak práve rácio, ktoré túto lásku zdegradovalo a posunulo ju k živočíšnu. Ratzinger ďalej rozširuje pojem Erosa na tú lásku, ktorá hľadá Boha a aj na lásku, ktorou miluje Stvoriteľ svoje stvorenstvo.
Programovou a racionálnou láskou je podľa Ratzingera Agapé. Teda akási služba blížnemu, programové konanie dobra na základe vopred premysleného scenára, alebo na základe pokynov. Trebárs pokynov cirkvi. Túto lásku si jej nositeľ dobre uvedomuje. Podstupuje tak však riziko, že sa stane pre tieto skutky namysleným a že sa bude považovať za „kohosi lepšieho“. A toto je práve kameň úrazu dnešného kresťanstva. Takýchto kresťanov treba považovať za „sekundárnych“. Ratzinger však uzatvára, že obidva druhy lásky musia existovať súčasne. Eros a Agapé sa komplementárne dopĺňajú, pretože človek môže druhému dať iba to, čo dostal.
Vráťme sa však k tomu „primárnemu“ kresťanovi. Má vôbec kresťan šancu byť kresťanom „primárnym“? Má šancu konať dobro, bez toho, aby si to uvedomoval a bez toho, aby to bol kalkul? Bez akéhosi „obchodného“ vzťahu s blížnym a s Bohom? Nie je to až také jednoduché, no je to možné. Kto však nemá takúto povahu, bude to mať ťažké. Je za tým totiž Ego.
Stredoveký kresťanský mysliteľ a mystik Majster Eckhart v hovorí: Vyžeňte zo svojho vnútra ego a vpustite na jeho miesto Boha. On bude potom konať tak, ako je pre vás najlepšie, pretože bude konať pre seba. Inými slovami, potlačte svoje túžby a priania, ktoré navymýšľal racionálny rozum ako „potravu pre ego“, a nechajte sa viesť „vyšším princípom“.
Mám za to, že onen slovenský kňaz Boha v sebe má. Mám za to, že aj keď nie je akademickým rétorom a aj keď sa niekedy vyjadruje akoby hovoril „k nižšej cenovej skupine“, dobro koná aj bez „obchodného“ vzťahu. Tí jeho blížni mu totiž nemajú čo dať.
Mám za to, že on je kresťanom „primárnym“.
