Jedenásteho októbra tohto roku to bude päťdesiat rokov odkedy vtedajší pápež Ján XXIII. otvoril rokovanie Druhého vatikánskeho koncilu. Koncilu, ktorý bol považovaný za najdôležitejšiu udalosť v dejinách cirkvi od čias konštantínovského obratu. Bol. Mnohé nádeje a očakávania sa skončili už pár rokov po jeho záverečnom zasadnutí.
Joseph Ratzinger a Hans Küng, vtedy dvaja tridsiatnici, dostali šancu aktívne sa podieľať na rokovaní koncilu a byť pri formulovaní jeho záverov. Obaja mladí nemecky hovoriaci teológovia, obaja z tej istej univerzity v Tübingen. Obaja však povahovo odlišní. Prvý z nich uvážlivý a precízny, druhý nebojácny púšťať sa aj do debát, kde sa argumentov máli.
Kariéra Josepha Ratzingera je známa. Štandardným postupom to dopracoval na najvyššiu pozíciu v cirkvi. Myslím si, že právom. Cirkev potrebovala po „mediálnom" pápežovi Jánovi Pavlovi II. trocha zkľudnenie a menej eufórie, čo jeho kritici nazývajú pritvrdením a návratu pred koncil.
Hans Küng je jedným z nich. Aká však bude jeho „cirkevná kariéra" mohli mnohí čosi tušiť už z peripetií pri vydávaní jeho predkoncilovej knihy o štruktúrach cirkvi, na ktorú ledva dostal cirkevný súhlas. Po koncile sa názory Hansa Künga čoraz viac rozchádzali s oficiálnymi doktrínami, až mu pred Vianocami 1979 bolo odobraté oprávnenie vyučovať teológiu na katolíckych školách.
Zaujímavé je porovnať, z akých východísk pristupujú títo dvaja teológovia k podobnej téme, k viere. Joseph Ratzinger postupuje tradičným spôsobom, keď odvodzuje svoje argumenty z analýzy biblického textu, a tam, kde nie je z kresťanského pohľadu argumentácia možná, dovoláva sa „zjavených právd". Jeho text sa číta ťažko, je to text intelektuála.
Hans Küng, najmä po tom, ako sa stal de-facto katolíckym disidentom, zasvätil svoj život ekumenickým a etickým projektom. Tak aj pristupuje k téme. Na rozdiel od tradičnej teológie, konečne o licenciát predsa prišiel, nepostupuje „zhora nadol" dovolávajúc sa Písma a právd, ale snaží sa stavať na všeobecnom ľudskom étose, na univerzálnych princípoch platných pre všetky náboženské systémy, a až na tomto základe argumentovať kresťansky.
Napriek tomu, že Hans Küng ostro kritizuje „rímsky establišment" , k jeho exkomunikácii Rím nepristúpil. A to kritizuje naozaj otvorene, ostro, až arogantne. Spochybňuje nielen pápežskú neomylnosť, byrokraciu a autokraciu v cirkvi, postoj cirkvi k otázkam sexuálnej morálky a bioetiky, odtrhnutie hierarchie od laikov, ale jeho metodologický prístup „zdola nahor" mnohí pociťujú ako ohrozenie dogmatickej stavby kresťanského učenia. No najviac mu vytýkajú jeho údajný akomodalizmus, jeho snahu a volanie po reforme cirkvi a prispôsobeniu „duchu doby".
Nik nevie, o čom si v roku 2005 Hans a Joseph rozprávali pri pive v Castel Gandolfo počas vyše štvorhodinového súkromného rozhovoru tesne po zvolení Ratzingera za pápeža. Jedno však isté je. Hans Küng svoj boj proti Rímu vystupňoval ešte viac keď v apríli 2011 napísal otvorený list všetkým biskupom, v ktorom priamo obviňuje Benedikta XVI. zo zmarenia viacerých šancí cirkvi a z tutlania jej škandálov. Svedčí mäkká a skôr nepriama odpoveď Ríma o skôr o pápežskej veľkorysosti, alebo nečakanej sebareflexii? Nevedno. Možno si starí kolegovia pri tom pive predsa len niečo vyjasnili.
P.S. Pre pochopenie pozícií Hansa Künga odporúčam jeho najnovšiu knihu „V čo verím".
Foto: Internet
